Just coincidence or fate 12

Na ďalší deň bolo 23. Decembra. Už len tri dni chýbali do Vianoc. Našťastie, dnes sa dá ísť ešte do mesta. Vôbec som nepočítala s tým, že príde aj Melanie. Nekúpila som jej nič. No aj tak si nezaslúži. Ale, dobre ma vychovali naši, aj keď pri nej... No niekedy pochybujem, že patrí do našej rodiny. Ale v každej musí byť aj niekto čiernou ovcou.

Ale aj keď ju nemám rada, niečo jej kúpim. Ona je asi jediná, komu som nič nekúpila. Ešte aj Debi som kúpila niečo.

Ráno som vstala a ako vždy zamierila rovno do kúpeľne. Potom som sa v izbe prezliekla do voľných teplákov a trička a ešte si dala teplé huňaté ponožky. Zišla som dolu na raňajky.

 Skoro všetci už sedeli v jedálni. No iba ja a Melanie chýbal. Vlastne už len Melanie. Ale ani tá dlho nenechala na seba čakať.

„Dobré ránko,“ pozdravila som ich a usadila sa moje zvyčajné miesto, tam, kde aj včera večer.  

„Dobré,“ pozdravila Melanie. Už sme boli kompletný a doniesli nám raňajky. Mali sme wafle. Každý sme si na ne dali to, čo sme mali radi. Ja som ich rada jedla s nutellou a šľahačkou.

Už dávno som ich nejedla. Väčšinou ani nemám čas si ich spraviť.

Raňajky prebehli potichu a potom som išla do svojej izby. Zapla som si notebook a potom zapojila internet. Zapla som si aj skype. Pozrela som či tam nie je náhodou Pezz. Mala som šťastie. Bola. Hneď som jej napísala či by sme mohli volať. Ani mi neodpísala, ale mi hneď volala. Klikla som na video hovor.

„Ahoj,“ pozdravila ma.

„Ahoj, potrebovala som od teba poradiť,“ povedala som.

„Čo potrebuješ?“ spýtala sa ma.

„No mám taký menší problém. Na tieto Vianoce došla domov aj moja sestra a ja pre ňu nemám darček a ani netuším, čo jej dať. Najradšej by som jej nedala nič. Aj keď ju z duše nenávidím, zle by som sa cítila, že každému niečo dám, len jej nie. Takže aj keď ju nemám rada, niečo jej chcem kúpiť,“ spustila som.

„Viac mi ju popíš,“ zatvárila sa, že premýšľa. Tak som jej povedala, že zarába ako modelka a všetko som jej povedala, o čom som vedela.

„No čo tak taká maličkosť. Ako napríklad šperk?“ navrhla mi. Chvíľu som premýšľala. Potom som to prikývla.   

„Nie je to zlý nápad. Taký drobný náramok. No nič drahé. Ďakujem za pomoc. Zbehnem pozrieť do mesta niečo,“ poďakovala som sa jej.

„Nemáš zač. Rada som ti pomohla,“ usmiala sa.

„Ja neviem, ako to tu zvládnem. Včera pri večery a aj dnes pri raňajkách som ju vydržala, ale cítim, že sa čoskoro pochytíme. A znova len rodičia budú trpieť za nás,“ vzdychla som. Potrebovala som sa niekomu zveriť.

„Prečo by trpeli?“ nechápala.

„Pretože, nemajú radi, keď sa hádame. Cítia sa zle kvôli tomu. Cítia sa vinní za to, že nevychádzame spolu. Pri tom oni za to nemôžu. Ona to začala. Dnešný večer vidím, že skončím s fľašou vína. Ja to tu nezvládnem,“ vysvetlila som jej.

„Prišla by som ti s tým pomôcť, ale chcem byť chvíľu aj s rodinou.“

„Ja viem a nežiadam ťa o to. A mala by som už ísť. Chcem stihnúť mesto. Aj keď Vianoce sú u nás až o tri dni v utorok 25.decembra. Tak ahoj a ďakujem,“ povedala som jej.

„Okej, ahoj,“ odzdravila ma a vypli sme hovor.

Prezliekla som sa. Obliekla som si úzke džínsy, hnedé tričko s dlhými rukávmi. Obula som si členkové hnedé čižmičky s ihličkovým opätkom. Do krku som si dala náhrdelník a do uší náušnice. Upravila som si maku-up. Do krku som si dala šál a obliekal ešte zimnú bundu. Do ruku som zobrala svoju hnedú kabelku.

Potom som vyšla z izby. Cestou som sa stretla  Debi.

„Ahoj, kam ideš?“ spýtala sa ma.

„Ahoj, len do mesta. Chceš sa pridať?“ navrhla som.

„Jasne. Zbehnem ešte pre Dannyho,“ povedala a hneď aj išla za mojím bratom.

„Čakám vás dole!“ ešte som stihla zakričať za ňou. Prešla som do obývačky a posadila sa na gauč. Rozopla som si bundu, aby mi potom vonku nebolo zima. Po nejakej dobe som počula, ako niekto kráča dolu schodmi. Myslela som si, že je to už Debi, tak som vstala a pozrela tým smerom. No nebola to ona. Bola to Melanie.

„Kamže kam, sestrička?“ spýtala sa ma. Nad jej tónom som len pokrútila očami.

„To nie je tvoja vec,“ odvrkla som jej. Viem, že to nebolo najmilšie, ale môže si za to sama. Už otvárala ústa, že niečo povie, keď v tom, na moje šťastie, už išli dolu aj Debi s Dannym.

„Môžeme ísť?“ spýtala som sa tých dvoch. Prikývli a vyšli sme z domu. Prešli sme až k tmavomodrému Volkswagen Touareg. Danny vypol alarm a otvoril dvere na mieste šoféra.

„To je tvoje? Nemal si iné, keď som tu bola naposledy?“ spýtala som sa ho s úžasom.

„No vlastne mal. Mal som Passat cc, ale už ma omrzel,“ mykol plecami a nastúpil. Vedľa neho si sadla Debi a ja dozadu. Cesta do mesta nám netrvala dlho. Po niekoľkých minútach sme už aj zaparkovali a vystúpili. Danny zamkol auto a ďalej sme pokračovali pešo.

„Čo potrebuješ z mesta?“ spýtal sa Danny.

„Vlastne nepočítal som s Melanie, tak nemám pre ňu žiaden darček. Najradšej by som jej nedala nič, ale potom by som mala zlý pocit som vám dala a jej nie. Zas taká hnusoba nie som,“ povedala som mu.

„Ja som tiež na tom podobne a Debi si potrebuje kúpiť nejaké tabletky na žalúdok v lekárni,“ povedal a chytil Debi za ruku.

Prešli sme pri klenotníctve, tak som zastala.

„Ja idem sem. Potom som sa stretneme o hodinu pri aute?“ spýtala som sa.

„Okej a môže byť. Keby niečo, tak mobil mám so sebou,“ otočili sa a odpovedal. Potom oni pokračovali ďalej a ja som vošla do toho klenotníctva.

Pozrela som si, čo majú v ponuke.

„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa ma predavačka.

„Vlastne aj áno. Hľadám nejaký menší strieborný náramok,“ povedala som jej. Predavačka prešla k pultu a lepšie mi ukázala, aké majú strieborné náramky. Jeden tenký s príveskami mi padol do oka. Pripomenul mi detstvo. Dobu, kedy sme boli najlepšími priateľkami. Keď sme sa nehádali, ale naopak mali veľmi rady. Predtým, ako sa niečo pokazilo.

„Tento,“ ukázala som naňho.

„Bude to 25€,“ povedala a naťukala do pokladne.

„Nemáte nejakú darčekovú krabičku?“ spýtala som sa jej, aby som nemusela aj to zvlášť kupovať. Nachvíľu sa otočila a potom mi poukladala na pult krabičky rôznych farieb a rôznej veľkosti.

Poobzerala som si ich a vybrala jednu peknú žltú s hviezdičkami. Uložila mi do nej náramok a ešte zabalila.

„Teraz to bude 27,50€,“ povedala mi novú cenu. Aj som si myslela, že budem musieť trocha viac platiť. Vytiahla som kreditnú kartu, ktorú som dostala od rodičov a zaplatil a ňou.

Spokojná som vyšla z obchodu. Mala som ešte kopec času tak. Tak som sa prechádzala mestom a pozerala do výkladov. Rozmýšľala som. Nejako mi  do hlavy zablúdila myšlienka nazývaná Liam. Znova som si spomenula na to, ako mi povedal, že ma ľúbi. Znova rozmýšľam nad svojimi citmi k nemu.

Zrazu som si však všimla jedny šaty. Veľmi sa mi zapáčili a presne viem, komu by som ich mala dať. Vošla som dnu a našla potrebnú veľkosť a išla ich zaplatiť.  Potom som sa pozrela na hodinky. Bol čas, aby som sa otočila späť. Pomaly som išla k autu.

Keď som došla, ešte tam nikto nebol. Tak som zatiaľ si sadla na lavičku pri parkovisku a čakala. Prešlo pár minút a oni ešte nechodili. Vybrala som mobil z kabelky a skontrolovala, či mi náhodou nevolali. No v tom mi začal zvoniť v ruke. Volal mi Danny.

„Kde ste? Už vás tu čakám,“ hneď som sa spýtala.

„Už sme na ceste. Volám ti, že budeme trocha meškať. Zdržali sme, prepáč,“ povedal.

„To nič. Ale aspoň si zavolal, tak vás čakám v kaviarni neďaleko,“ pozrela som sa na tú kaviereň. Nadiktovala som mu názov a potom vypla hovor. Išla som do nej a objednala si kávu. Ako som ju pomaly popíjala, prišla mi smska. Otvorila som ju.

Ahoj, chýbaš mi. Nejdeš na skype, že by sme volali. Máš čas? XLiamX.

Ahoj, aj ty mi chýbaš, ale teraz som práve v meste a čakám na svojho brata s jeho priateľkou. Potom sa ti ozvem. XHannahX, odpísala som mu.

Ty máš brata? XLiamX, odpísal mi.

Potom vysvetlím. XHannahX, odpísala som mu a odložila mobil. Už som videla Dannyho s Debi vchádzať do kaviarne. Dopila som kávu a prešla k pultu zaplatiť. Potom som zamierila k ním.

„Môžeme ísť?“ spýtala som sa. Prikývli a všetci sme išli k autu. Nastúpili sme a išli domov.