Tak konečne po sto rokoch, ale čoby dvesto rokoch pridávam časť. Prepáčte, že mi to tak nesmierne dlho trvalo, ale nemám veľmi nápady. Vôbec mi to nemyslí. Ak by ste chceli trocha rýchlejšie časť, veľmi by ste mi pomohli ak by ste vaše nápady, ako by to mohlo pokračovať, písali do komentár. Troška inšpirácie by mi dobre padlo. A ďakujem za komentáre. Veľmi ma potešili a nakopli, aby som konečne dopísala časť.
Na ďalší deň ráno prebehlo rovnako ako to včerajšie. V autobuse si ku mne prisadol Tom. Cestou sme kecali. V škole sme sa rozišli každý do svojej triedy.
Na obed sme sa stretli v jedálni. Dnes sme mali v rovnakú dobu obednú prestávku.
"Takže? Dnes je čo v pláne?" spýtavo som pozrela naňho.
"Hmm. Počkaj, musím popramýšľať," zatváril sa, že nad niečím silno premýšľa. Mne to nedalo a musela som sa zasmiať. Bože, ako sa tváril pri tom. Ja som vážne nemohla. Musela som sa začať smiať. Prestal sa tam tváriť a nechápavo hľadel na mňa.
"Videl... videl si sa už... už niekedy... ako sa tváriš....keď premýšľaš?" snažila som sa ho spýtať pomedzi smiech. No neviem, či mi dobre rozumel.
Začal sa aj on smiať.
"Videla si... sa už, ako.. ako vyzeráš, keď... keď sa smeješ?" teraz sa on snažil spýtať mňa pomedzi smiech. Ani jeden z nás, sa nevedel prestať smiať.
