Ráno
som sa zobudila na budík. Včera mi nenapadlo ho vypnúť. Zabudla som naň.
Vystrčím
ruku spod paplóna a hľadám mobil. Bol niekde mimo môj dosah. Preto som
musela vystrčiť aj hlavu a neochotne otvoriť oči.
Najskôr
som bola trocha oslepená slnkom, no pomaly sa mi zrak privykal svetlu. Po pár
minútach už som dokázala aj nájsť mobil. Vypla som budík.
Začula
som kroky, zdvihla hlavu. Vo dverách som uvidela stáť rozospatého Nialla. Na
tom, aké mal strapaté vlasy a bol dotlačený, som sa musela zasmiať.
„Dobré
ráno,“ zaželala som mu, ako som sa dosmiala.
„Dobré.
Už ti je lepšie?“ spýtal sa ma. Prikývla som.