Heart attack 24

Prepáčte, že mi to tak trvalo. Nejak som nemala nápady a ešte som mala aj dosť roboty. Po pravde, táto časť sa veľmi nepáči, no potrebovala som sa prehrýzť nejak aj touto časťou, aby som sa vedela dostať tam, kam chcem. 

„Louis?“ oslovila som ho. Chcela som sa ho spýtať, prečo sme zastali. Prečo ma nezobral domov. No to sa mi nepodarilo.

„Viem, že som povedal, že ťa zoberiem domov. No najprv by som sa chcel s tebou porozprávať,“ skočí mi do rečí.

Chvíľu som ticho. Rozmýšľam. Prikývnem však.

Vystúpime s auta. Zamierime so parku oproti. Veľa ľudí tu teraz nie je. Tí, čo sú tu iba prechádzajú tadeto. Nikto sa však neprechádza. Iba mi dvaja pomaly ideme. Obaja sme ticho.

„Si v poriadku?“ spýta sa ma. Pozriem naňho. Nechápem, kam smeruje touto otázkou. Odpoviem mu však : „Je mi fajn.“ Znova nastane ticho.

„Čo sa stalo dnes s Harrym?“ spýta sa ma, keď si sadneme na lavičku.

Nadýchnem sa a vydýchnem.

„Vieš, trocha je ako zmyslov zbavený. Počas natáčania nového klipu a nahrávania albumu sa ešte ako tak držal. No teraz? Odkedy ťa videl, je to horšie.“

Pohľadom som ho vyzvala, aby pokračoval.

„No vieš, už nie len mne lezie na nervy. Často sa nesústredí, pri skúškach. Rozmýšľa nad tým, ako by si ťa získal späť. S Niallom sa raz aj kvôli tomu pohádali. A keď už ho spomínam, tak aj ten je iný. Nie je také veselé trdlo ako predtým. Teraz sa radšej utiahne niekam aj s gitarou.“

Nemala som slov. Iba som ticho sedela. Vôbec som nečakala, že sa môže niečo takéto stať. Hlavne u Harryho. Ten ma asi najviac prekvapil. To, čo mi teraz povedal Louis sa úplne bije s tým, čo som počula o ňom.

„Prečo mi to hovoríš?“ spýtala som sa ho napokon. Pozerala som sa na chodník pred sebou.

„Pretože... No... Takto, s chalanmi sme sa o tom rozprávali raz. Začína nám Harry liezť na nervy a chceli... Nie, mi ťa prosíme.“

„Moja odpoveď je nie,“ skočila som Louisovi do reči. Tuším o čo mu ide a nesúhlasím s tým.

„Prosím... Vážne ťa prosím, premysli si to. Keď chceš, môžem,“ kľakol si predo mňa, „ťa prosiť aj takto.“

„Si blázon? Vstaň,“ chytila som ho za ruky a ťahala, aby sa postavil. Podarilo sa mi ho posadiť znova na lavičku vedľa seba.

„Louis, nechci to odo mňa. Hlavne nie po tom, čo predviedol.“

Chápavo prikývol.

„Zobral by si ma už domov?“ dodala som.

Doma som si urobila všetky úlohy. Do večera išiel čas príšerne pomaly. So Suzi sme si pozreli rozprávku Hotel Transylvania. Toľko sme sa pri pozeraní nasmiali. Nemalo to chybu. Musím si to pozrieť niekedy znova.

Okolo deviatej som zaľahla do postele spať, pretože ma príšerne začala bolieť hlava, asi od únavy.

Ráno ma budiť musela Suzi. Musel ju zobudiť môj budík, na ktorý som ja nereagovala.

„Nechaj ma ešte spať. Príšerne ma bolí celé telo a hlavne hlava,“ zašomrala som a natiahla si paplón na hlavu. Suzi mi ho stiahla z hlavy.

„Ááááách,“ povzdychla som si a vyliezla z postele. Ako som si sadla, naplo ma. To stačilo, aby som sa úplne prebrala a rozbehla sa k záchodu.

Po pár minútach som si vypláchla ústa. Vrátila som sa do izby. Sadla som si na posteľ. Vtedy sa vrátila do izby aj Suzi s teplomerom, ktorý mi podala.

Odmerala som si teplotu a bez toho, aby som sa na teplomer pozrela, som ho podala Suzi.

„Prezleč sa, zoberiem ťa na pohotovosť. Máš zvýšenú teplotu a ako na teba pozerám, budeš mať asi chrípku,“ povedala mi potom, ako si pozrela teplomer.

„Koľko?“

„38,5.“

Prikývala som. Suzi vyšla z izby. Išla sa aj ona prezliecť.

Hodila som na seba prvé rifle, ktoré som našla. To platilo aj na tričko a mikinu. Ešte som si natiahla ponožky. Na ostatné som sa vykašľala.

Na chodbe som sa stretla so Suzi.

„Máš so sebou kartičku poistenca?“ spýtala sa ma. Pokrútila som hlavou a išla si pre ňu. Rovno som zobrala celú peňaženku aj s dokladmi. Potom sme mohli vyraziť.

Cestou, ako Suzi šoférovala, mi povedala, že ma odvezie k doktorovi, ku ktorému chodieva ona, keďže nie som nahlásená ešte u ani jedného. Zabudla som na to, keď som sem prišla.

V čakárni bolo doslova natrieskané. Nemali sme miesto ani kam si sadnúť. Aspoň pol hodinu sme stáli, kým sa neuvoľnili dve miesta. Potom ešte ďalšiu hodinu aj pol aspoň, kým som konečne prišla na rad.

Doktor nám povedal to, čo sme už obe dušili. Mám chrípku. Predpísal mi nejaké antibiotiká a prikázal ostať aspoň týždeň doma. Potom o týždeň pondelok mám prísť na kontrolu.

O pol hodinu sme sa vrátili domov aj s liekmi. Rovno som zamierila do svojej izby a zaľahla do postele. V tom momente som aj zaspala.

Zobudila som sa o pár hodín neskôr na škŕkanie v žalúdku. Vyliezla som z postele a ako mátoha prešla do kuchyne.

Suzi mi prikázala, nech si sadnem k stolu. Sadla som si tam a pozerala von oknom. Položila predo mňa polievku s cestom.

Vedľa mňa si položila tanier so svojou polievkou s v tichosti sme jedli. 

Ako druhé pripravila špagety s paradajkovou omáčkou a syrom.

„Ďakujem za obed,“ poďakovala som jej. Vzala som si lieky, ktoré som mala na obed a zapila ich. Potom som zamierila späť do svojej izby. Zaliezla som do postele a spala ďalej.

Večer ma zobudila Suzi. Doniesla mi niečo jesť a lieky. Uvarila mi aj teplý ovocný čaj, keby som bola smädná.

„Musím odísť, zvládneš to tu?“ spýtala sa ma. Prikývla som.

„Ničoho sa nemusíš báť. Ako odídeš, spím ďalej,“ dodala som ešte. Prikývla. Zobrala prázdny tanier a odišla. Viac som sa zamotala do paplónu a spala ďalej.

Niekedy v noci som sa trhnutím prebudila zo sna. Presnejšie z nočnej mory. Mala by som menej pozerať horory.

Vyliezla som z postele a išla do kuchyne sa napiť. Keď som sa vracala späť, všimla som si, že sa v obývačke svieti. Tak sa mi predsa len nezdalo, že počujem nejaké zvuky.

Vošla som do obývačky. Tam som uvidela Nialla natiahnutého na gauči so zapnutým televízorom.

Spomenula si, ako tu v júni spal Liam na gauči.  

Pozerala som na Nialla a rozmýšľala, že ho zobudím a spýtam sa ho, čo tu robí. No ako som ho sledovala, ako spí, prišlo mi ho ľúto zobudiť. Tak som iba prehodila cez neho deku a vypla televízor. Spýtať sa ho môžem aj ráno.

Potichu som sa vrátila do izby. Zaliezla som do postele a ihneď zaspala.