Just coincidence or fate 17

Prvé, čo sme urobili, bolo, že sme sa išli na jesť. Ja som bola hladná ako vlk. Pokojne by som zjedla aj celého koňa, keby mi ho niekto ponúkol. V žalúdku mi vyhrával muzikál, no neviem však aký. Neviem ho presne identifikovať.

Usadili sme sa na voľné miesto k stolu v Nando’s. Objednali sme si a už len čakali. Je tu pekne plno, nečudujem sa, že im to trvá. No po asi dvadsiatich minútach nám priniesli jedlo. Hneď sme sa pustili doň.

Keep calm and ... 9

Tak, baby máme tu novú časť. Je dosť krátka a celkovo je o ničom, lenže musíte uznať – je tu na môj harmonogram dosť skoro. Tak som sa nudilo a napadlo ma, že idem písať a vzniklo z toho TOTO. Aj keď nie je napísaná tak, akoby som chcela, potrebovala som to urobiť takto, aby sa to pomaly rozhýbala smerom, akým potrebujem. Čo to trepem.... vôbec neviem, ako to bude pokračovať.. mám premyslený akurát tak koniec.. tak som  sa vás chcela opýtať, chcete aby to bolo kratšie aby sa tam dialo to čo mám naplánované (je to približne asi na 25 častí, možno menej, možno viac) alebo to mám ponaťahovať? Myslím, že mne by stačilo tých menej a potom by som skúsila znova niečo iné, záleží to hlavne od školy a učenia. Tak vyjadrite prosím svoj názor k tomuto a aj ku časti. Túto časť chcem venovať Viky Tommo, Stanley a Erike Konczovej! Soo, Erča, teším sa na premiéru :3 Baby, aj vám ostatným venujem časť, len neviem vaše mená, keďže píšeš ako anonym :D Tak, keď sa podpíšete, nabudúce tu máte venovanú časť... Dúfam, že sa vám páči tento príbeh.. a už končím, lebo sa moc rozpisujem :D Lucc.

Lea

„Prosím?“ Zodvihla som zvoniaci telefón.

„Ahoj sestrička, tak sa pochvál!“

„Ryan,“ skríkla som do telefónu a počula som, ako Ryanovy vypadol telefón.

„Toto už nikdy nerob! Nikdy, dobre?“ Spýtal sa a ja som sa musela zasmiať.

„Prepáč, som len rada, že voláš. Mám sa dobre a čo ty?“

„Je to tu fajn. Zatiaľ je tu pokoj a signál na telefón. Očakával som oveľa horšie podmienky, ako toto,“ zhrnul.

„Takže tam nehrozia nejaké výbuchy a podobné veci?“

„Samozrejme, že hrozia. Ale nie v oblasti, kde sme mi. A dokonca by sme sa tu mali naďalej zdržiavať. Do vnútrozemia by sme mali ísť len v nutných prípadoch, alebo keď nás budú potrebovať iné jednotky.“

„Takže ste tam len ako výpomoc?“

„Dá sa to tak povedať,“ po tomto sa mi naozaj veľmi, ale veľmi uľavilo.

„Ryan, chýbaš mi. Kedy sa vrátiš. Ak všetko pôjde dobre, vo februári by som mal byť doma,“ hlesol.

„Čo? Veď je len polovica októbra!“

„Ja viem Lea, ale veď Louis je pri tebe, nie?“

„Áno, je....ale Louis nie je môj brat!“ Kričala som po ňom a počula som, ako sa uškrnul.

„Veď práve, on je niečo viac,“ zasmial sa.

„To tu hádam nechceš rozoberať cez telefón?! A vôbec, čo ťa do toho. Nezačínaj s tým znova. Už som k tomu svoje povedala...,“ ku koncu sa mi hlas zlomil a ja som sa rozplakala.

„Lea, neplač, prosím..“

„Chýbaš mi, bojím sa o teba, tak ako, do čerta, nemám plakať?“

„Nemusíš sa o mňa báť. Nič mi nehrozí. Viac menej, som tu celkom spokojný. Pomáhame ľuďom, tak nebuď smutná,“ usmiala som sa. Vždy som vedela, že jeho snom je pomáhať ľuďom a jemu sa to aj podarilo. Bolo mi jasné, že keby som do neho hučala aj mesiac v kuse, s ním by to ani nepohlo.

„Dobre, ale daj si na seba pozor. S kým sa potom budem hádať?“

„Neboj, naše hádky si nenechám ujsť,“ uškrnula som sa a spomínala som, ako sme sa malí vždy bili, hádali a kričali po sebe len kvôli tomu, že on dostal viac cukríkov ako ja. Nakoniec mi jeden aj tak dal a ja som mala viac. Ryan bol brat, akého by chcela každá sestra. Aj napriek tomu, že je inej orientácie, vždy dal na hubu chlapcovi, ktorý mi zlomil srdce. Až na Grega. To som mu nedovolila ja.

„A mimochodom, čo tie mory?“ Ozvalo sa z telefónu.

„Vieš, z jednej strany ich nechcem mať, bojím sa. Ale na druhej, vďaka nim si spomínam na minulosť. Ani by si neveril, koľko vecí sa mi zobrazilo po tých morách a na čo všetko som si spomenula.“

„A čo na to Louis?“

„Nevie o tom...“

Keep calm and...8

Tak kočky, konečne je nová časť, aj keď s ňou nie som spokojná. No, ale povedzme si pravdu! Keby chcem byť spokojná s časťou, tak ju tu nemáte do konca roka. Takže dúfam, že sa páčiť bude aspoň trošku. A zanechajte prosím váš názor. Pustila by som sa do toho včera, lenže mala som takú náladu, že som pozerala The notebook a pri tom som sa rozplakala a moja nálada bola, dá sa povedať až moc romantická, takže táto časť by bola tiež taká istá, ale takú chybu si nemôžem dovoliť. Tak, vzniklo niečo takéto. Chcem ju venovať našej dávnejšej oslávenkyni Suz (tak, sľúbená k meninám), a mojej drahej Nine, ktorej som to sľúbila dosť dávno, takže, baby nezakopte ma za to, že som vám venovala časti. A vám ostatným by som tiež  venovala časť, takže do svojich komentárov prosím napíšte aj meno a nabudúce to máte tu :3 Hope u like it! Lucc.

Louis

Taký nával pocitov mnou nepretekalo už dávno. Dávno som nezacítil pálenie v žalúdku, triašku, nervozitu, vášeň, vzrušenie a popri tom všetkom husiu kožu. Pri jedinom jej dotyku som stuhol, dych sa mi zastavil a ja som nevedel, čo robiť. Keď si tak spomeniem na naše prvé stretnutie, bála sa ma čo i len dotknúť, či podať mi ruku. A teraz? „Obchytkáva“ ma tu. No musím uznať, že je dobrá. Vie ako človeka dostať, do krajných situácií, v ktorých nedokáže rozmýšľať. Lenže to vtedy netušila, že ja to viem tiež. Dá sa povedať, že ona do môjho života vstúpila ako čistý blesk s jasného neba. Je to, akoby ste sa prechádzali po tom nudnom, stereotypnom a hlavne čierno-bielom svete a zrazu by ste zbadali niečo iné, červené. Nič iné by pre vás neexistovalo, iba ona. Všetko by ostalo čierno-biele, iba ona by bola ten červený bod. Ten záchytný bod, z ktorého neviete spustiť oči. Je to, akoby sa svet zastavil a pre vás existovala jediná osoba. U mňa to je práve ONA. A práve, keď bol ten pre mňa naozaj vzácny okamih, keď mi v bruchu nelietali motýle, ale vrany, keď sa mi zastavil dych, prestalo byť srdce a vpíjal som sa do tých jej krásnych očí, a vzájomne cítili náš dych, zazvonil ten prekliaty telefón. Práve v takýchto udalostiach si poviete, „Bože, prečo?!“. Obaja sme sa dostali z toho tranzu a ja som sa prevalil na druhú stranu postele. Lea nervózne vstala z postele a vzala, ten prekliaty mobil. Nemohol zazvoniť o päť minút neskôr?! Asi nie. Asi to bolo nejaké znamenie. Si sprostý Louis. Veľmi sprostý. Načo to dievča namotávaš, keď vieš, že medzi vami nič nebude? Sadol som si na kraj postele a rukou si postrapatil vlasy. Ruky som si oprel o kolená a do rúk som si vložil hlavu. A rozmýšľal. Čo teraz? Čo jej mám povedať? Viem, že to zo začiatku bola sranda, že to bolo myslené len ako vtip, lenže sme to trošku prepískli. Trošku dosť. Neviem ako u Lei, ale u mňa to vyvolalo dosť veľkú kopu citov. Myslel som si, že ju mám rád viac ako len kamarátku. No, a teraz som si tým istý.

„Prečo si mi tak pomotala hlavu?“ Zašepkala som. Bol som hrozne nervózny. Každý má občas také chvíľky, keď potrebuje niekam zakopať svoj strach, stres. Ja na to používam cigarety. Každý má svoj spôsob, niekto alkohol, niekto cigarety, niekto drogy a niekto šport. Pred tým to bol šport, teraz cigarety. Drogy? Nikdy, ani keď som sa kamarátil s Gregom.

Keep calm and ...7

Prepáčte, že je taká krátka, ale potrebovala som ju takto ukončiť, poprosím vás, neukameňujte ma. Ja vám aj tak budem robiť ešte dlho, dlho zle... Také ľahké to mať nebudú. Ale viac vám nepoviem. No a k časti, na to, akú som mala náladu, keď som sa nanútila do písania, som s časťou spokojná. Je troška, perverznejšia, ale nezvykajte si. Toto bolo prvý a asi aj posledný krát.  Som zvedavá na vaše názory.  Takže, hovorte.

Lucka

Lea

Dá sa povedať, že takto to pokračovalo celý ďalší týždeň. Nočné mory a la spomienky, ktoré sa vracali, povedzme si na rovinu – v ten správny čas. Pýtate sa preč? Odpoveď je jednoduchá. Tak prvý a hlavný dôvod – spomínam si na minulosť, a môžem pomôcť Louisovi. A ten druhý dôvod – ON. Je mi s ním naozaj dobre a je mojou oporou. Každú noc, keď mám zlý sen sa ku mne pritúli, teda skôr ja na neho a spokojne si zaspím na jeho hrudi. Takto sa to opakuje každučký jeden deň, a mňa desí, čo sa s tých spomienok dozvie. Každé ráno, sa ma Louis pýta, čo sa mi snívalo, no nemám odvahu mu to povedať. Aspoň zatiaľ. Spomienky sa vracajú v pravidelnom rytme a je to, akoby som tú zlú časť môjho života prežívala odznova. Všetky tie návaly z minulosti, by som bez Louisa nezvládla. Je mi veľkou oporou a hlavne, je mi s ním dobre. Dosť sme sa zblížili, už vtedy tou pusou v nemocnici. Aj keď to v podstate nič neznamenalo, niečo sa stalo, no bola to len pusa. Nič viac, nič menej. Nikto z nás dvoch, nechce viac, ako je to teraz. Louis by aj tak, nič viac nechcel a úprimne, ja neviem čo chcem. Neviem, či ho beriem ako najlepšieho kamaráta, brata, alebo chlapca, ktorý ma nesmierne priťahuje a... Myslím, že z každého trošku.  No viem s istotou povedať, že lásku k nemu necítim. Neklepem sa, keď som pri ňom, nesťahuje mi žalúdok a nemám pocit, že mi ho zvnútra rozstrieľajú nejaké malé tvory. Nepodlamujú sa mi pri ňom kolená, ak teda neberieme do úvahy nejaké tie závraty a podobne.  No to je čisto zo zdravotného pohľadu. Neľúbim ho. Mám ho rada, ale to je asi všetko. Ale na druhej strane, keby sa mu niečo stalo, neviem, čo by som si počala. Na to, aby som ho stratila, ho mám rada až príliš. A tak, naozaj neviem, čo k nemu cítim. Možno to je predsa len niečo viac, no nezáleží na tom. Na lásku treba dvoch a mne bohato stačí, že ho mám pri sebe. No späť k tým spomienkam. Naposledy, to bolo čudné. Zdalo sa mi niečo, čo bolo spojené s mojou rodinou, a to bol vlastne presne môj odchod z domu. Naozaj nechápem, ako sa tie spomienky môžu vracať tak postupne a chronologicky. Naozaj ma desí, čo bude v tých ďalších spomienkach, no na to tu je Louis. Už by stačilo, tých myšlienkových pochodov.  Lenivo som sa postavila z postele, vzala veľké tričko zo skrine, ktoré len tak mimochodom, patrilo Louisovy. Vbehla som do kúpeľni a vliezla rovno do sprchy. Potom som sa zabalila do uteráka a rýchlo si vyfénovala vlasy. Po vyfénovaní, som ich ešte raz rozčesala, pretože stáli na všetky svetové strany. Obliekla som sa do spodného prádla a natiahla sa do Louisoveho trička. Prebehla som do kuchyne kde bol Louis, mne otočený chrbtom a skláňala sa nad niečím na stole. To som proste urobiť musela. Rozbehla som sa a skočila mu na chrbát. Keďže to vôbec nečakal a ja som skočila vyššie, než som predpokladala, Louis spadol hlavou do taniera, respektíve veľkej misky rozmočených cereálií s príchuťou medu. Hoops. Potom sa postavil a ja som z neho zoskočila a postavila som sa pred neho.

Keep Calm And.... 6

Baby, hlásim sa vám s novou časťou. Viem že to trvalo, ale čakali ste aj dlhšie. Prosím, dole zanechajte svoj názor na túto časť. A ak chcete, pustite si toto : 

 

Textom sa to nehodí, ale tú pesničku milujem. A nakoniec, prajem príjemné čítanie J

„Tak, posaď sa Louis,“ pokynula som mu potom, ako sme sa dostavili do obývačky.