Just coincidence or fate 17

Prvé, čo sme urobili, bolo, že sme sa išli na jesť. Ja som bola hladná ako vlk. Pokojne by som zjedla aj celého koňa, keby mi ho niekto ponúkol. V žalúdku mi vyhrával muzikál, no neviem však aký. Neviem ho presne identifikovať.

Usadili sme sa na voľné miesto k stolu v Nando’s. Objednali sme si a už len čakali. Je tu pekne plno, nečudujem sa, že im to trvá. No po asi dvadsiatich minútach nám priniesli jedlo. Hneď sme sa pustili doň.

Pri jedení sme sem-tam niečo povedali. Zväčša sme sa však sústredili na jedlo. Aspoň ja hej. Alex videla na mne, aká som hladná, tak radšej nezačínala s nijakou témou. Nechala ma v pokoji sa najesť.

„Tebe nedali doma jesť? Tak to ješ, akoby si nikdy nejedla,“ vyprskla do smiechu Alex.

„Nesmej sa mi. Hladná som. Dnes som ešte nič nejedla a už je večer,“ povedala som s plnými ústami. Teraz som presne vyzerala ako Niall. Keby tu boli chalani, smiali by sa pri tom prirovnaní. No okrem Nialla.

Pri tej predstave som sa zasmiala.

„Na čom sa smeješ?“ spýtala sa ma po chvíli Alex.

„Ale len na jednej predstave,“ odpovedala som jej a znova sa zamerala na jedlo. Alex však čakala, že jej to poviem. Tak som iba vzdychla a pokračovala.

„Keď som ti odpovedala s plnými ústami, hneď som si spomenula na Nialla. Aj on vždy je tak, akoby týždeň nejedol a veľakrát odpovedá s plnými ústami. A v tej predstave bolo ako sa pri tom porovnaní chalani smejú. No až na Nialla,“ povedala som jej a znova sa pustila do jedla. Začala smiať na tom.

Keď sme dojedli, zašli sme do jedného z miestnych barov. Trocha sa zabaviť.

Vošli sme dnu. Išli sme nájsť nejaký voľný stôl. No aspoň sme dúfali, že bude nejaký, ale je to tu riadne narvané. Takže bez šance, nič.

Zašli sme tak na záchody. Potrebujem si odskočiť a možno sa dovtedy uvoľní jedno.

Znova sme prebehli všetko, no nič. Plno.

Keď som sa otáčala na odchod, vrazila som však do niekoho.

„Sorry,“ hneď som sa ospravedlnila. Keď som však uvidela, do koho som vrazila, hneď sa mi nálada zlepšila.

„Perrie?“

„Hannah?“ pozrela na mňa a hneď ma objala.

„Ty tu čo robíš?“ spýtala sa ma.

„Ale, len sme si s Alex vyrazili von sa trocha zabaviť. No boli sme už na odchode. Je to tu narvané,“ povedala som jej a ešte dodala : „Perrie. Alex.“

Zoznámila som ich. Usmiali sa na sebe a objali.

„Veď pote si sadnúť k nám. Babám to určite nebude prekážať,“ povedala a viedla nás k ich stolu.

Privítala som sa so všetkými a ešte ich zoznámila s Alex.

Tá určite nepredpokladala, že sa dnes zoznámi Little Mix a ani, že zistí s kým chodím. Len dúfam, že sa to nezvrtne k tomu zlému.

„Takže, čo pijete?“ spýtala sa nás Jade.

„Ja si dám vodku s džúsom. A ty, Alex?“ pozrela som na ňu.

„Jedno mojito, diki,“ povedala. Jade prikývla a išla objednať.

Po pár minútach bola ja späť.

„Donesú nám to,“ povedala a sadla si na svoje miesto.

Kým nám to doniesli, sme sa rozprávali. Trocha dlho im to trvalo, ale to asi kvôli tomu množstvu ľudí, ktoré tu je.

Vypili sme to a objednali ďalšie kolo. Okrem Alex. Tá si pomaly popíjala svoje mojito. Veď má čas.

Po druhom kole sme sa rozhodli, že sa pôjdeme trocha rozhýbať. Vstala som a pozrela na Alex.

„Idem sa trocha rozhýbať. Pridáš sa?“ spýtavo som na ňu hľadela. Prikývla a už sme boli na parkete.

Započúvala som sa do hudby a do rytmu vlnila bokmi. Ignorovala som okolie.

Po pár minútach už ma začínala dobiehať úplná sila únavy z letu. Vyhľadala som pohľadom Alex. Pohľady sa nám stretli tak som jej naznačila, že idem si sadnúť. Prikývla a išla so mnou.

„Choď sa ešte baviť,“ som ju posielala späť na parket. No ona iba pokrútila hlavou.

„Som nejak unavená.“

Sadli sme si k ostatným.

„Dáme ďalšie kolo?“ spýtala sa Jade. Všetci súhlasne vykríkli.

„Tak idem objednať. Znova vodka s džúsom?“ spýtala sa. Prikývli sme na súhlas a už ju nebolo. Po chvíli sa však vrátila a za ňou došiel aj čašník. Poháre poukladal na stôl a zmizol.

Vypili sme to. Zdvihla som sa a povedala : „Baby, ďakujem za super večer, ale už vás s Alex opustíme. Pre dnes už máme dosť. Ešte raz, vďaka. Vidíme sa zas niekedy.“

Obliekli sme si kabáty a rozlúčili s každými. Potom sme išli.

Ako sme išli, boli sme zväčša ticho. Sme dosť unavené a obe chceme byť, čo najskôr doma v posteli.

Ja už som pomaly aj doma, ibaže musíme prejsť ešte jednou uličkou. Snažím sa ju väčšinou obchádzať. Nemám z nej veľmi dobrý pocit. No teraz som príliš unavená, aby som to obchádzala.

Len som sa nadýchla a išla. Ešteže mám aspoň Alex pri sebe.

„Stáť! Ani sa nepohnite! Inak strelím!“ niekto zrazu vykríkol, keď už sme boli napol ceste. Strašne som sa zľakla. A určite nie len ja. Hneď som poslúchla.

„Dajte mi vaše peňaženky a všetky cennosti!“ vykríkol blízko nás.

Obe sme vytiahli z peňaženky a podali mu ich. Cennosti veľmi nemám takže viac som mu nevedela dať. Moje šperky sú bižutéria, nič cenné.

„Nič viac?“ zvýšil hlas.

„Nič viac,“ povedala som mu.

„Daj mi tvoju retiazku. Nevyzerá, že by to bola bižutéria,“ pritlačil mi pištoľ k chrbtu.

„Prosím, tú nie. Dostala som ju len nedávno k Vianociam od priateľa,“ prosila som.

Neochotne som pomaly začala dvíhať ruky ku krku, keď sa po celej ulici rozoznela policajná húkačka.

„To ty si zavolala policajtov!“ skríkol ten chlap na Alex a namieril na ňu zbraň. Nakoniec vrátil svoju pozornosť späť ku mne.

„Daj mi tú retiazku! Už aj! Rýchlo!“ skríkol znova na mňa. Zamrzla som.

Keď už policajti boli skoro pri nás, rozmyslel si to. Ďalej sa to zbehlo všetko veľmi rýchlo. Vystrelil, strhol mi retiazku z krku a utiekol.

Uvidela som zdesenie v Alexiných očiach. Nechápala som ho. Potom som si prešla rukou po bruchu, pretože ma tam niečo začalo bolieť. Pocítila som na ruke niečo mokré a teplé. Zdvihla som ruku k tvári. Je na nej krv. Znova som pozrela na Alex. To bolo posledné, čo si pamätám.

Trhnutím sa prebudím. Mala som príšerný sen.

Otvorím oči. No zavriem ich aj rýchlo. Oslepilo ma svetlo prúdiace do izby. Oči otváram znova, no pomalšie.

Zrazu pocítim príšernú bolesť v boku na pravo. A aj bolesť v hlave.

Počujem otvárať niekoho dvere. Pozriem tým smerom. Zrazu si uvedomujem, že toto nie je moja izba. Očami prebehnem po izbe.

Je to klasická nemocničný izba.

Tá osoba zatiaľ  prešla až k mojej posteli.

Vrátila som pohľad späť k nej. Je to žena v strednom veku, gaštanovo hnedými vlasmi a modrými očami. Na sebe má doktorský plášť.

„Dobrý deň. Vidím, že ste sa už prebrali,“ usmiala sa, tá žena.

„Prepáčte, ale kto ste? A kde to som?“ vysypala som prvé otázky zo seba.

„Volám sa Emily Willsonová. Som vaša doktorka a ste v nemocnici svätého Tomáša. Priviedli vás sem včera. Nič si nepamätáte?“ spýtavo zdvihla obočie. Keď videla, že neodpovedám, pokračovala : „Vás a vašu priateľku napadol nejaký chlap a okradol vás. A vás ešte aj postrelil. Mali ste obrovitánske šťastie. Guľka nezasiahla žiaden dôležitý orgán, takže operácia prebehla hladko. Zostanete tu pár dní a potom vás pustíme.“

Už mi to dávalo väčší zmysel. Hneď som si priložila prsty ku krku. Chcela som nahmatať retiazku, ktorú som dostala od Liama k Vianociam. No nebola tam. Posmutnela som.

Emily si všimla, že hľadám retiazku.

„Keď vás priviezli, nemali ste nič na krku,“ povedala mi.

Liam

„No čo? Kto pôjde so mnou do baru?“ spýtal sa Harry, keď sme po koncerte došli do hotela. Na chodbe sme sa práve rozdeľovali do svojich izieb. Ja som mal spoločnú s Harrym. Zayn bol s Niallom a tentoraz Louis bol sám. Minule som bol ja sám. Vždy to striedame.

„Sorry brácho, ale dnes nie,“ potľapkal ho po ramene Louis a vošiel do svojej izby.

„So mnou tiež nerátaj. Dohodnutý som s Pezz, že si zavoláme cez skype,“ odomkol si dvere na izbe Zayn.

„Niall? Že ma nezradíš?“ nahodil naňho psí pohľad.

Niall si vzdychol.

„Nechaj ma aspoň ísť sa prezliecť,“ povedal a vošiel do izby.

„O desať minút tu,“ zakričal ešte za ním Harry. Potom sme vošli do našej izby.

Hodil som sa na posteľ. Harry si zatiaľ zbehol dať sprchu a prezliecť.

„Nepridáš sa? Či aj ty si dohodnutý s Hannah ako Zayn?“ spýtal sa ma.

„Dnes nie. Som unavený a nikam sa mi nechce,“ som mu odpovedal bez toho, aby som čolen otvoril oči.

„Ako chceš. Ale prídeš o tú zábavu,“ povedal a zabuchol za sebou dvere.

Ešte chvíľu som len tak ležal a myslel na Hannah. Ako veľmi mi chýba. Čo asi robí?

Napokon som sa sadol a zobral svoj notebook z nočného stolíka. Zapol som ho.

Ako prvé som pozrel skype, či tam náhodou nie je prihlásená Hannah. No nebola.

Pozrel som sa na hodinky. Je presne jedenásť hodín. Možno išla sa niekam zabaviť s kamoškami.

Tak som si začal pozerať, čo nové sa stalo vo svete. Na twitcam už je veľa hodín. Možno zajtra počas voľného dňa.

Ako si tak prezerám správy, zrazu mi niečo padne do oka.

„Prepadnutie. V tmavej uličky bola postrelené mladé dievča,“ prečítal som názov článku nahlas. To sa stáva často v Londýne. Väčšinou také články iba prekliknem, no teraz mi niečo hovorilo, aby som ten odkaz otvoril.

Klikol som na titulok. Potom začal čítať. Hneď po prvých vetách som zamrzol.

Hannah Parker (19) s jej kamarátkou sa vracali domov, keď ich napadol neznámy muž, ktorý na nich mieril so zbraňou. Ako náhle započul zvuk húkačiek policajného auta, toto dievča postrelil a s vecami, ktoré mu stihlo dať, utiekol preč.

Ďalej som to už nedokázal čítať. Začali mi tiecť slzy. Nemohol som tomu uveriť.

Vyskočil som z postele. Zobral som mobil z nočného stolíka a vytočil Hannah číslo. Vyzváňalo to, ale ona to nezdvihla. Ozval sa záznamník. Hodil som mobil na posteľ.

Sadol som si vedľa postele. Oprel sa chrbtom o posteľ. Objal som si nohy zohnuté do kolien a prel o kolená hlavu. Nedokázal som prestať plakať.

V hlave mi vírilo kopec otázok. Čo ak to je vážne? Uvidím ju ešte? Zvládne to?

A táto bola najhoršia : Čo keď to neprežila?

Ani neviem ako, ale pristihol som sa ako som vybral zo skrine kufor a hádžem doň svoje veci.

Keď už som bol pobalené a pripravený na odchod, napadlo mi, že nemôžem len tak odísť. Tak som vybehol z izby a zaklopal na dvere tej Louisovej. Potrebujem, aby ma niekto kryl.

„Louis, potrebujem od teba niečo,“ poviem mu hneď ako mi otvorí dvere. Iba sa na mňa pozrie a naznačí mi, nech vojdem. Určite niečo vyčítal z mojej tváre.

„Čo sa stalo?“ spýta sa ma.

Povedal som mu o Hannah. Pri tom, ako som  rozprával, som sa držal, aby som sa znova nezosypal.

Ako som dorozprával, hneď ma Louis objal.

„Choď. A ak sa nebudeš vedieť vrátiť do ďalšieho koncertu, zavolaj mi. My to s chalanmi už nejak zvládneme bez teba,“ povedal mi a postrčil ma k dverám.

„Ďakujem,“ objal som ho ešte a potom sa vrátil do svojej izby po kufor.

Pred hotelom som stopol taxík a odviezol sa na letisko.