Keep calm and...8

Tak kočky, konečne je nová časť, aj keď s ňou nie som spokojná. No, ale povedzme si pravdu! Keby chcem byť spokojná s časťou, tak ju tu nemáte do konca roka. Takže dúfam, že sa páčiť bude aspoň trošku. A zanechajte prosím váš názor. Pustila by som sa do toho včera, lenže mala som takú náladu, že som pozerala The notebook a pri tom som sa rozplakala a moja nálada bola, dá sa povedať až moc romantická, takže táto časť by bola tiež taká istá, ale takú chybu si nemôžem dovoliť. Tak, vzniklo niečo takéto. Chcem ju venovať našej dávnejšej oslávenkyni Suz (tak, sľúbená k meninám), a mojej drahej Nine, ktorej som to sľúbila dosť dávno, takže, baby nezakopte ma za to, že som vám venovala časti. A vám ostatným by som tiež  venovala časť, takže do svojich komentárov prosím napíšte aj meno a nabudúce to máte tu :3 Hope u like it! Lucc.

Louis

Taký nával pocitov mnou nepretekalo už dávno. Dávno som nezacítil pálenie v žalúdku, triašku, nervozitu, vášeň, vzrušenie a popri tom všetkom husiu kožu. Pri jedinom jej dotyku som stuhol, dych sa mi zastavil a ja som nevedel, čo robiť. Keď si tak spomeniem na naše prvé stretnutie, bála sa ma čo i len dotknúť, či podať mi ruku. A teraz? „Obchytkáva“ ma tu. No musím uznať, že je dobrá. Vie ako človeka dostať, do krajných situácií, v ktorých nedokáže rozmýšľať. Lenže to vtedy netušila, že ja to viem tiež. Dá sa povedať, že ona do môjho života vstúpila ako čistý blesk s jasného neba. Je to, akoby ste sa prechádzali po tom nudnom, stereotypnom a hlavne čierno-bielom svete a zrazu by ste zbadali niečo iné, červené. Nič iné by pre vás neexistovalo, iba ona. Všetko by ostalo čierno-biele, iba ona by bola ten červený bod. Ten záchytný bod, z ktorého neviete spustiť oči. Je to, akoby sa svet zastavil a pre vás existovala jediná osoba. U mňa to je práve ONA. A práve, keď bol ten pre mňa naozaj vzácny okamih, keď mi v bruchu nelietali motýle, ale vrany, keď sa mi zastavil dych, prestalo byť srdce a vpíjal som sa do tých jej krásnych očí, a vzájomne cítili náš dych, zazvonil ten prekliaty telefón. Práve v takýchto udalostiach si poviete, „Bože, prečo?!“. Obaja sme sa dostali z toho tranzu a ja som sa prevalil na druhú stranu postele. Lea nervózne vstala z postele a vzala, ten prekliaty mobil. Nemohol zazvoniť o päť minút neskôr?! Asi nie. Asi to bolo nejaké znamenie. Si sprostý Louis. Veľmi sprostý. Načo to dievča namotávaš, keď vieš, že medzi vami nič nebude? Sadol som si na kraj postele a rukou si postrapatil vlasy. Ruky som si oprel o kolená a do rúk som si vložil hlavu. A rozmýšľal. Čo teraz? Čo jej mám povedať? Viem, že to zo začiatku bola sranda, že to bolo myslené len ako vtip, lenže sme to trošku prepískli. Trošku dosť. Neviem ako u Lei, ale u mňa to vyvolalo dosť veľkú kopu citov. Myslel som si, že ju mám rád viac ako len kamarátku. No, a teraz som si tým istý.

„Prečo si mi tak pomotala hlavu?“ Zašepkala som. Bol som hrozne nervózny. Každý má občas také chvíľky, keď potrebuje niekam zakopať svoj strach, stres. Ja na to používam cigarety. Každý má svoj spôsob, niekto alkohol, niekto cigarety, niekto drogy a niekto šport. Pred tým to bol šport, teraz cigarety. Drogy? Nikdy, ani keď som sa kamarátil s Gregom.

Lea

„Potom, čo som zostala sama v posteli, zničená, uplakaná, dobytá a opakovane znásilňovaná som sa horko ťažko postavila z postele, pričom som sa musela pridržať stolíka vedľa postele. Pomalými a váhavými krokmi som prešla ku dverám, ktoré som otvorila. Silno som sa pridržala chladnej zárubne, pretože sa mi zatočila hlava. Po dverách som sa zošuchla dole až na zem. Prečo ma tak Boh nenávidí? Prečo som znova naletela tomu grázlovi? Prečo som taká sprostá? Veď sama dobre viem, čo sa bude diať zajtra, pozajtra a možno dokonca môjho života. Prečo od neho jednoducho neodídeš? Šepkalo mi moje podvedomie. Keby to je také ľahké... Koľko krát som sa pokúsila utiecť? Koľko krát som sa dostala až von, no nakoniec ma chytili jeho ľudia. Sú všade. V uliciach, potravinách a dokonca je ich plno aj v kostole. Áno, presne aj tam. Kto by to bol povedal, však? Sú to hajzli. Nie je to mafia, sú to proste drogový díleri, štetky a podobné indivíduá. Medzi mojimi myšlienkovými pochodmi som začula z chodby hlasy. Ou nie, Greg. Čo najrýchlejšie ako sa dalo som sa plazila až za dvere, vytrčila som hlavu a všimla si, že na chodbe s Gregom kráčal mladší chlapec. Zbadal ma. Len to nie. Prosebne som na neho pozrela uplakaným pohľadom zatiaľ čo som si prst priložila na pery a trasľavo naznačila perami jednoduché „prosím“. On jemne kývol hlavou na znak súhlasu a usmial sa. Všetko sa to odohralo v priebehu pár sekúnd, zatiaľ čo o niečom horlivo debatovali. Zastali kúsok od mojej izby a tak som mala možnosť načúvať.

„No tak, Greg, dobre vieš, že to robím len okrajovo.“ Prehovoril ten mladík.

„Viem, ale je to len jeden chlapec, nebudeš s ním mať problémy. Bude to rýchle,“ dobre som vedela, o čom sa tí dvaja bavia.

„Pozri, vieš, že po tej poslednej akcií, som si dal pauzu a ja...“

„No tak, neblázni, dostaneš za to kopec prachov,“ pokračoval Greg v presviedčaní. No tak, chlapče, nedaj sa, hovorila som si.

„Kto to je?“

„Louis Tomlinson,“ len ťažko som predýchavala túto informáciu. Ako môže byť taká sviňa, že si zabije vlastného kamaráta?

„Nie, Greg, toho chalana nezabijem. Je mi to ľúto, ale nie. Prepáč.“ Povedal ten chalan a ja som si vydýchla.

„Dostaneš za to melón,“ prehodil len tak mimochodom, Greg.

„Chceš povedať, že za jedného chalana, by si zaplatil melón?“

„Nie, samozrejme, že nie. Je ich viac.“

„Tak určite nie. Nehnevaj sa Greg, rád som ťa videl.“ Počula som, ako si podali ruky a Greg ešte prehodil pár slov v tom zmysle, že aj on jeho. A spomenul nejakú party. Och nie. To je pre mňa asi najhoršia správa. Pri spomenutí „party“ mi nabehla po celom tele husia koža. Viem, čo tam so mnou robia tí odporný chlapi. Nekontrolovateľne som sa začala triasť a začala plakať. To by som nebola ja, keby ma Greg nenájde práve v tej najnevhodnejšej chvíli.

„Á tak tu si ty malá suka,“  zakričal mi priamo do tváre.

„Čo si všetko počula?“ spýtal sa a ja som sa mu konečne odvážila pozrieť do tváre.

„Všetko,“ vyštekla som mu do tváre, no vzápätí som to hneď oľutovala. Vylepil mi takú facku, že mi z nosa začala tiecť krv. Prešla som si končekmi prstov popod nos a pozrela som sa na prsty. Vedela som, čím ho vyprovokujem. Začala som sa šialene smiať a on na mňa nechápavo pozrel. Cítila som sa dobre. Ako ten najväčší blázon na svete.

„Tak tebe je niečo smiešne? Asi by si potrebovala ďalšiu dávku tohto, však?“ Z nohavíc si vytiahol injekčnú striekačku so žltkastou tekutinou a ja som sa v okamihu prestala smiať. Toto nie. Už mi to nepichol  týždeň.

„Greg, prosím, nechaj ma choď s tým odo mňa preč. Ja nikomu nič nepoviem,“ stonala som.

„To vieš, že to nikomu nepovieš,“ zasmial sa, „ale to na tom stále nič nemení,“ vytiahol mi rukáv dlhého trička a pevne mi uchopil ruku. Trhla som s ňou, keď mi chcel vpichnúť ihlu do ruky.

„Nemôžeš a so mnou zahrávať ako s nejakou bábkou! Veď som človek ty magor. Neznášam ťa! Zatiahol si ma do takých sračiek  ako nikto iný. Choď odo mňa reč. Radšej ma vyhoď na ulicu! Všetko je lepšie, ako zostať tu. S takým hajzlom, akým si TY!“ Kričala som po ňom a poslednú vetu som precedila cez zuby. On zostal ako obarený, no po chvíli sa spamätal, ešte pevnejšie mi chytil ruku, založil si ju medzi svoje kolená. Vpichol mi ihlu priamo do žili a ja som začala strašne plakať, trhať sa, kričať. No nič nepomáhalo. Ako naposledy.“

Zobudila som sa už v Louisovom utešujúcom náručí. Silno som ho stisla a plakala. Takto to je každú noc. Nikdy Louisovi nehovorím, čo sa mi snívalo a o tomto sne mu určite nepoviem. Zdá sa mi, že týmito snami a nočnými morami si postupne spomínam na všetko z mojej minulosti, teda to, čo si nepamätám. Vlastne, keď si na to tak spomínam, nepamätám si už len ten posledný mesiac pred tým, ako ma zatvorili do toho blázninca a môj pobyt tam. Ale prečo? Z časti chcem, aby som nemala tieto mory vôbec, no na druhej strane chcem, aby boli častejšie a dlhšie. Skôr by som si spomenula na to, čo neviem a mám také tušenie, že to má dočinenia s Louisom. A druhý dôvod? Zobudiť sa po tak strašnej nočnej more v jeho náručí a zostať tak až do rána, je niečo, čo mi chýba každým dňom viac a viac. No naopak, mám pocit, že tie nočné mory sa stupňujú. Zo začiatku som ich mala maximálne dva krát za mesiac, no teraz sa opakujú takmer každý deň. Kedy sa už skončia?!

„Už si v poriadku?“ Spýtal sa ma Louis.

„Mhm..,“ zamrmlala som.

„Tak, j-ja by som už mal ísť.“  Nič som nepovedala, iba prikývla. Odtiahla som sa od neho a on vypratal sa mi z postele. Prešiel ku dverám a stlačil kľučku.

„Louis!“ Vyskočila som z postele a hodila sa mu okolo krku.

„Nechoď, potrebujem ťa,“ zamumlala som mu do krku. Cítila som, ako nepravidelne dýcha.

„Ani nevieš, ako som toto chcel počuť,“  usmial sa a pobozkal ma na temeno hlavy.

„Ani nevieš, ako ťa mám rada,“ ešte viac som ho stisla.

„Viem, veď aj ja teba, len ma teraz, preboha, pusti. Nemôžem, dýchať,“ hovoril trhane a ja som sa zasmiala. Po tom som ho ešte raz stlačila, dala mu pusu na hlavu a pustila ho. Hlboko si vydýchol. Chytila som ho za ruku a potiahla ho k posteli. Naznačila som mu, nech si ľahne a tak aj urobil.

„Louuisii, posuň sa!“ Povedala som, no on nič.

„Keď to inak nejde, tak si skočím,“ zasmiala som sa a v tom momente sa prevalil na opačnú stranu postele. Uškrnula som sa a zosunula som sa k nemu. Hlavu som si oprela o jeho hruď a on si ma k sebe pevnejšie pritiahol. Obaja sme zaspali v objatí, mne bolo jednoducho takto dobre.

Ráno som sa zobudila s pocitom, že na mňa niekto pozerá. Ťažkopádne som sa natiahla a pomaly som otvorila oči. A mala som pravdu. Upieral na mňa tie jeho veľké zelené okále. Natiahla som sa a poškrabkala som ho po hlave. Spokojne sa usmial a odišiel z izby. Debil. Vstala som za postele, postrapatila som si vlasy rukou a prešla do kuchyni, kde varil Louis.

„Prepáč, zobudil som ťa?“ Iba som pokývala hlavou na znak nesúhlasu, sadla si na stoličku a sledovala jeho kulinárske schopnosti, čo sa týka práve tohto jedla.

„Nie, zobudil ma Félix. Ten malý hnusný kocúr, ktorý potom len tak vybehol,“ Louis sa pobavene zasmial. Vyskočila som zo stoličky a objala ho zozadu.

 „Čo to kuchtíš?“ Spýtala som sa a hlboko sa nadýchla nosom, aby som to zistila mojimi čuchovými bunkami.

„Lievance,“  povedal a otočil sa ku mne. Ruky si preplietol tesne nad mojim zadkom a spokojne sa usmieval.

„Ako si sa vyspal,“ spýtala som sa.

„S tebou fantasticky,“ usmial sa a venoval mi malý bozk za ucho.

„A čo ty?“ Zašepkal mi priamo do ucha a mňa striaslo.

„Nápodobne,“ zahryzla som si do pery a usmiala som sa. Potom som nepríjemne pokrčila nosom a vyplazila na neho jazyk.

„Niečo ti tu horí!“ Zasmiala som sa a ukázala na sporák za ním.

„Do riti,“ otočil sa a rýchlo vybral prihoreté lievance na tanierik.