Keep calm and ... 9

Tak, baby máme tu novú časť. Je dosť krátka a celkovo je o ničom, lenže musíte uznať – je tu na môj harmonogram dosť skoro. Tak som sa nudilo a napadlo ma, že idem písať a vzniklo z toho TOTO. Aj keď nie je napísaná tak, akoby som chcela, potrebovala som to urobiť takto, aby sa to pomaly rozhýbala smerom, akým potrebujem. Čo to trepem.... vôbec neviem, ako to bude pokračovať.. mám premyslený akurát tak koniec.. tak som  sa vás chcela opýtať, chcete aby to bolo kratšie aby sa tam dialo to čo mám naplánované (je to približne asi na 25 častí, možno menej, možno viac) alebo to mám ponaťahovať? Myslím, že mne by stačilo tých menej a potom by som skúsila znova niečo iné, záleží to hlavne od školy a učenia. Tak vyjadrite prosím svoj názor k tomuto a aj ku časti. Túto časť chcem venovať Viky Tommo, Stanley a Erike Konczovej! Soo, Erča, teším sa na premiéru :3 Baby, aj vám ostatným venujem časť, len neviem vaše mená, keďže píšeš ako anonym :D Tak, keď sa podpíšete, nabudúce tu máte venovanú časť... Dúfam, že sa vám páči tento príbeh.. a už končím, lebo sa moc rozpisujem :D Lucc.

Lea

„Prosím?“ Zodvihla som zvoniaci telefón.

„Ahoj sestrička, tak sa pochvál!“

„Ryan,“ skríkla som do telefónu a počula som, ako Ryanovy vypadol telefón.

„Toto už nikdy nerob! Nikdy, dobre?“ Spýtal sa a ja som sa musela zasmiať.

„Prepáč, som len rada, že voláš. Mám sa dobre a čo ty?“

„Je to tu fajn. Zatiaľ je tu pokoj a signál na telefón. Očakával som oveľa horšie podmienky, ako toto,“ zhrnul.

„Takže tam nehrozia nejaké výbuchy a podobné veci?“

„Samozrejme, že hrozia. Ale nie v oblasti, kde sme mi. A dokonca by sme sa tu mali naďalej zdržiavať. Do vnútrozemia by sme mali ísť len v nutných prípadoch, alebo keď nás budú potrebovať iné jednotky.“

„Takže ste tam len ako výpomoc?“

„Dá sa to tak povedať,“ po tomto sa mi naozaj veľmi, ale veľmi uľavilo.

„Ryan, chýbaš mi. Kedy sa vrátiš. Ak všetko pôjde dobre, vo februári by som mal byť doma,“ hlesol.

„Čo? Veď je len polovica októbra!“

„Ja viem Lea, ale veď Louis je pri tebe, nie?“

„Áno, je....ale Louis nie je môj brat!“ Kričala som po ňom a počula som, ako sa uškrnul.

„Veď práve, on je niečo viac,“ zasmial sa.

„To tu hádam nechceš rozoberať cez telefón?! A vôbec, čo ťa do toho. Nezačínaj s tým znova. Už som k tomu svoje povedala...,“ ku koncu sa mi hlas zlomil a ja som sa rozplakala.

„Lea, neplač, prosím..“

„Chýbaš mi, bojím sa o teba, tak ako, do čerta, nemám plakať?“

„Nemusíš sa o mňa báť. Nič mi nehrozí. Viac menej, som tu celkom spokojný. Pomáhame ľuďom, tak nebuď smutná,“ usmiala som sa. Vždy som vedela, že jeho snom je pomáhať ľuďom a jemu sa to aj podarilo. Bolo mi jasné, že keby som do neho hučala aj mesiac v kuse, s ním by to ani nepohlo.

„Dobre, ale daj si na seba pozor. S kým sa potom budem hádať?“

„Neboj, naše hádky si nenechám ujsť,“ uškrnula som sa a spomínala som, ako sme sa malí vždy bili, hádali a kričali po sebe len kvôli tomu, že on dostal viac cukríkov ako ja. Nakoniec mi jeden aj tak dal a ja som mala viac. Ryan bol brat, akého by chcela každá sestra. Aj napriek tomu, že je inej orientácie, vždy dal na hubu chlapcovi, ktorý mi zlomil srdce. Až na Grega. To som mu nedovolila ja.

„A mimochodom, čo tie mory?“ Ozvalo sa z telefónu.

„Vieš, z jednej strany ich nechcem mať, bojím sa. Ale na druhej, vďaka nim si spomínam na minulosť. Ani by si neveril, koľko vecí sa mi zobrazilo po tých morách a na čo všetko som si spomenula.“

„A čo na to Louis?“

„Nevie o tom...“

„Akože o tom nevie? Lea, on by to mal vedieť, veď ťa ochraňuje, mal by vedieť pred čím,“

„Ja viem, ale ja mu to nedokážem povedať. Aj napriek tomu, že sa každú noc budím na to, ako ma drží v náručí po nočných morách, napriek tomu, že na mňa dáva pozor, napriek tomu, že ho mám rada... nemôžem,“ vzdychla som si.

„Ale prečo?“

„Pretože sa týkajú aj jeho, Ryan... Ja, proste nechcem mu to povedať, kým si nespomeniem na všetko. Ja si myslím, že viem aj niečo o vražde jeho rodiny. Práve preto sa chcem čo najrýchlejšie spamätať, práve preto si chcem spomenúť,“ ani som sa nenazdala a plakala som.

„Tak po prvé, rob, ako uznáš za vhodné. Za druhé, niekto sa nám tu zamiloval, sestrička,“ zasmial sa.

„Uhm..“

„Uhm? To nemyslíš vážne? Povieš mi na to UHM?!“

„Vlastne, ja neviem, čo ti mám na to povedať.. ja sama neviem, čo k nemu cítim. Nemilujem ho, mám ho rada ale nemilujem ho.“

„Ale áno“

„Ale nie“

„Áno!“

„Nie!“

„Áno!“

„Možno trošičku...“

„Há, vedel som to.“

„Neznášam ťa,“ zasmiala som sa. Pomaly sme sa rozlúčili a zrušili hovor. Možno by som mohla niečo uvariť. Alebo radšej objednám pizzu. Po tom včerajšom Louisovom kuchtení nebudem riskovať. A tak som vytočila číslo na pizzu, ktorá prišla o necelú pol hodinu. Alebo som si skôr myslela, že to bola pizza.

Louis

Opatrne som stlačil kľučku a dvere sa následne otvorili. Porozhliadol som sa po miestnosti a keď zbadal, čo som hľadal vydal som sa smerom k rohu. Pomalými krokmi som sa dopracoval až ku môjmu cieľu.

„Ahoj,“ pozdravil som Daniela.

„Čau,“ odvetil zrak od svojej káve a usmial sa.

„Tak čo si to chcel?“

„Vieš, tých dvoch som odpratal a vlastne, prišiel som ti povedať niečo, bez čoho by som nedokázal odísť,“ povedal a ja som sa zamyslel. Kam odchádza a čo mi už len on môže povedať?

„A kam odchádzaš, prosím ťa?“

„Preč, idú po mne Gregovi ľudia. A ohľadom tej veci....,“ prerušil sa keď sa čašníčka spýtala na moju objednávku. Nadiktoval som jej ju a ona spokojne odišla.

„Tak, ako som povedal, idú po mne jeho ľudia. Musím odísť čo najďalej aby ma nehľadali.

„Tak preto ten krátky zostrih,“ prikývol na znak súhlasu. Aj keď som chlap, musím uznať, že krátke vlasy sa mu hodia viac, ako tie dlhé čo nosieval. Vyzeral ako nejaká napudrovaná popová hviezda, za ktorou šalejú trinásť ročné deti.

„Hodí sa ti to viac, ako to hniezdo čo si nosil pred tým,“ zasmial som sa.

„Ďakujem, tak, prejdem k veci. Ide ešte o minulosť. Louis, Greg ma chcel zatiahnuť do vraždy tvojich rodičov,“ hneď po tom, ako som toto počul, nahol som sa cez stôl, a rukou zohnutou v päsť sa zahnal. On sa však uhol.

„Upokoj sa, ja som to odmietol. Najal si na to asi niekoho iného.. Ja, len som ti to proste musel povedať."

„Ufff,“ bola moja jediná reakcia na túto správu.

„Prečo si to neprial, Daniel?“ Spýtal som sa ho po chvíli.

„Louis, ako sa môžeš opýtať takú sprostosť?! Tak po prvé, bol a aj si môj kamarát, a po druhé, vtedy som lietal v dosť veľkých problémoch na to, aby som vyzabíjal celú kamarátovu rodinu. Ale teraz už budem musieť ísť. Odíď až po chvíli, aby to nebolo nápadné,“ hodil peniaze na stôl, postavil sa a podal mi ruku.

„Maj sa,“ potriasol som mu ňou.

„Ozvem sa,“ zakričal, keď stál už pri dverách. Práve v tom momente mi doniesla čašníčka svoju kávu a čokoládový koláč. Čo ho vyrábala? Iba som pokrútil hlavou, vďačne sa usmial a postil sa do tej dobroty predo mnou. Mám slabosť na sladkosti, obzvlášť čokoládové a skoro by som zabudol.... na mrkvu!

Po ceste naspäť, som sa prechádzal po okolí a pozoroval šťastné rodinky v domoch. Trávili všetko svoj voľný čas spolu. Jedávali spolu, hrali sa spolu, deti s rodičmi chodili na prechádzky alebo ich jednoducho ocko zobral na zmrzlinu. Typické rodiny, ktoré majú svoje problémy, no aj tak sú stále spolu. Čo by som dal ja za to, aby som s mojimi malými sestričkami mohol ísť na zmrzlinu, aby som ešte raz mohol objať matku, a povedať jej, že ma to všetko mrzí. Aby som im vysvetlil, prečo som to robil. Aby mi znova liezli tie malé potvory na nervy a robili mi zle. Nie nadarmo sa hovorí, že až keď človek niečo stratí, zistí čo mal. Že si nevážime to čo máme, až kým to nestratíme. Asi na tom bude niečo pravdy, aj keď by som bol radšej, keby to pravda nie je. Tak neskutočne mi chýbajú. Najviac mi však chýbajú tie dve malé šidlá – Phoebe a Daisi. Tie dve mali niečo do seba. Vždy, keď som mal zlú náladu mi ju vedeli zlepšiť behom pár sekúnd. Aj keď som bol nahnevaný na každého, nikoho som nechcel vidieť, im som nedokázal povedať nie. Boli to také dve slniečka. Samozrejme, že mi chýba aj mama, Féicité a Georgia, no Daisi a Phoebe aj tak najviac. Ešteže mi ostalo to moje tiché slniečko, Lottie. Na svoj vek je naozaj tichá, no po tom, čo sa stalo sa jej úprimne ani nečudujem. Pamätám si, že vždy bola tichšia povaha, no mala stále úsmev na tvári, čo sa teraz povedať nedá. Nie že by sa nesmiala aj teraz, to áno, ale nie je to ten pravý úsmev. No keď je s Ryanom, na tvári ho má. Myslím, že mu je o neho dobre. Rozumejú si a Lottie ho berie ako kamaráta a nie ako otca. Je divé, že o nej stále hovorím, maličká keď už bude mať 15 rokov, ale som tak zvyknutý. Za tie tri roky sa naozaj veľmi zmenili. Všetci. Vlastne nemám nikoho iba kamarátov, Lottie a Leu. Keď tak na ňu myslím, stačilo rozmýšľania, už by som mal ísť domov.

Zabočil som na našu ulicu a za pár sekúnd som bol späť doma. Konečne. Strčil som kľúč do zámku a odomkol dvere. V dome bolo ticho iba z kuchyne sa ozývali tlmené zvuky a smiech. Kto to môže byť o takomto čase? Prebehol som do obývačky a odtiaľ sa pozdravil.

„Ahoj, konečne doma a....,“ zasekol som sa keď som uvidel osobu, ktorá stála opretá a o kuchynskú linku a smiala sa spolu s Leou.

Lea