Keep calm and ...7

Prepáčte, že je taká krátka, ale potrebovala som ju takto ukončiť, poprosím vás, neukameňujte ma. Ja vám aj tak budem robiť ešte dlho, dlho zle... Také ľahké to mať nebudú. Ale viac vám nepoviem. No a k časti, na to, akú som mala náladu, keď som sa nanútila do písania, som s časťou spokojná. Je troška, perverznejšia, ale nezvykajte si. Toto bolo prvý a asi aj posledný krát.  Som zvedavá na vaše názory.  Takže, hovorte.

Lucka

Lea

Dá sa povedať, že takto to pokračovalo celý ďalší týždeň. Nočné mory a la spomienky, ktoré sa vracali, povedzme si na rovinu – v ten správny čas. Pýtate sa preč? Odpoveď je jednoduchá. Tak prvý a hlavný dôvod – spomínam si na minulosť, a môžem pomôcť Louisovi. A ten druhý dôvod – ON. Je mi s ním naozaj dobre a je mojou oporou. Každú noc, keď mám zlý sen sa ku mne pritúli, teda skôr ja na neho a spokojne si zaspím na jeho hrudi. Takto sa to opakuje každučký jeden deň, a mňa desí, čo sa s tých spomienok dozvie. Každé ráno, sa ma Louis pýta, čo sa mi snívalo, no nemám odvahu mu to povedať. Aspoň zatiaľ. Spomienky sa vracajú v pravidelnom rytme a je to, akoby som tú zlú časť môjho života prežívala odznova. Všetky tie návaly z minulosti, by som bez Louisa nezvládla. Je mi veľkou oporou a hlavne, je mi s ním dobre. Dosť sme sa zblížili, už vtedy tou pusou v nemocnici. Aj keď to v podstate nič neznamenalo, niečo sa stalo, no bola to len pusa. Nič viac, nič menej. Nikto z nás dvoch, nechce viac, ako je to teraz. Louis by aj tak, nič viac nechcel a úprimne, ja neviem čo chcem. Neviem, či ho beriem ako najlepšieho kamaráta, brata, alebo chlapca, ktorý ma nesmierne priťahuje a... Myslím, že z každého trošku.  No viem s istotou povedať, že lásku k nemu necítim. Neklepem sa, keď som pri ňom, nesťahuje mi žalúdok a nemám pocit, že mi ho zvnútra rozstrieľajú nejaké malé tvory. Nepodlamujú sa mi pri ňom kolená, ak teda neberieme do úvahy nejaké tie závraty a podobne.  No to je čisto zo zdravotného pohľadu. Neľúbim ho. Mám ho rada, ale to je asi všetko. Ale na druhej strane, keby sa mu niečo stalo, neviem, čo by som si počala. Na to, aby som ho stratila, ho mám rada až príliš. A tak, naozaj neviem, čo k nemu cítim. Možno to je predsa len niečo viac, no nezáleží na tom. Na lásku treba dvoch a mne bohato stačí, že ho mám pri sebe. No späť k tým spomienkam. Naposledy, to bolo čudné. Zdalo sa mi niečo, čo bolo spojené s mojou rodinou, a to bol vlastne presne môj odchod z domu. Naozaj nechápem, ako sa tie spomienky môžu vracať tak postupne a chronologicky. Naozaj ma desí, čo bude v tých ďalších spomienkach, no na to tu je Louis. Už by stačilo, tých myšlienkových pochodov.  Lenivo som sa postavila z postele, vzala veľké tričko zo skrine, ktoré len tak mimochodom, patrilo Louisovy. Vbehla som do kúpeľni a vliezla rovno do sprchy. Potom som sa zabalila do uteráka a rýchlo si vyfénovala vlasy. Po vyfénovaní, som ich ešte raz rozčesala, pretože stáli na všetky svetové strany. Obliekla som sa do spodného prádla a natiahla sa do Louisoveho trička. Prebehla som do kuchyne kde bol Louis, mne otočený chrbtom a skláňala sa nad niečím na stole. To som proste urobiť musela. Rozbehla som sa a skočila mu na chrbát. Keďže to vôbec nečakal a ja som skočila vyššie, než som predpokladala, Louis spadol hlavou do taniera, respektíve veľkej misky rozmočených cereálií s príchuťou medu. Hoops. Potom sa postavil a ja som z neho zoskočila a postavila som sa pred neho.

„Tomlinson, s tým tvojím výrazom a premočenými cereáliami na tvári si sexy,“ provokačne som si zahryzla do pery, zobrala som mu jednu cereáliu z jeho líca a zjedla ju. 

„Inak, dobré ráno, Cereal boy!“ vlepila som mu bozk  na líce a ešte viac sa uškrnula. Jemu, už trhalo obočím a tak som zistila, že niečo chystá. Z kuchynskej linky si vzal kuchynské utierky a poutieral si nimi tvár. Následne ich hodil na stôl a uškrnul sa na mňa. Vravela som, že niečo čaká. Rozbehla som sa so smiechom a utekala do mojej izby. Vo dverách ma dostal a prehodil si ma cez plece tak, že tvár som mala na jeho, eh bruchu. Ja som sa trhala, ťahala dole zatiaľ čo on sa smial sa prešiel k mojej posteli. Otočil sa tak, aby som mala hlavu nad posteľou.

„Louis! Pusti ma,“ kričala som no on nič. Ťahala som sa stále nižšie až tak, že som mala kolená tesne pri jeho pleci. Lea, už iba kúsok, hovorila som si lenže on ma chytil ešte tuhšie za nohy. Žiadna šanca.

„Tomlinson! Cereal boy! Pusti ma,“ a on nič. Tak keď to nepôjde po dobrom...

„...pôjde to po zlom,“ uškrnula som sa a prsty som zaryla medzi jeho nohy. Bolestne zasyčal a v tom momente mi pustil nohy. Toto som nedomyslela. Takto som spadla na posteľ a s rukou zarytou v Louisovom kamarátovi padol na mňa. Viete si to predstaviť, aké komické to bolo?! Ležala som pod ním tak, že hlavu som mala medzi jeho nohami. A ruky taktiež. On v podstate tak isto, až na tú ruku. Hlasno sme s začali smiať a ja som sa v podstate dostala do záchvatu smiechu. No Louis sa prestal smiať. Až potom mi došlo, že som od smiechu stláčala ruky, jednu do paplóna a druhú.... Celá som v tom momente očervenela ako paradajka a rýchlo odtiahla ruku.

„Prepáč,“ povedala som zahanbene, keď som videla ten jeho výraz v tvári. Nevedela som ho rozlúštiť. Nadržaný? Vzrušený? Zaskočený? Prekvapený?

„Lea, keď si chcela 69, stačilo povedať,“ uškrnul sa a mne to až po chvíli doplo. Tak, stačilo len aby prehovoril a už som ten pohľad rozoznala. Jednoznačne nadržaný.

„Louis, Louis, prekukol si ma,“ tleskla som mu rukou po zadku a on nadskočil. Potom sa prevalil so smiechom na druhú stranu postele. Hra sa začína, povedala som si. Postavila som sa na kolená a obkročmo som si naňho sadla. „Takže Louis sa chce hrať, zavrčala som mu do ucha,“ a on na mňa neveriacky pozrel. Potom sa mu pohľad v očiach zmenil. Bol taký, pohltený. Nedočkavý, nenabažiteľný. To ma prekvapilo a začalo mi trhať kútikmi úst. Preto som sa posunula nižšie, tak, aby som sa o neho obtierala, kde sa len dalo. Rukou som mu prešla po stehne hneď, vedľa jeho rozkroku. Napnuto sa podo mnou natiahol a privrel oči. Potom však zavrtel hlavou a ja som prešla na svoje pôvodné miesto. Pozerala som mu do očí, v ktorých mal mierne iskričky. Ale aké iskričky? Už som to nevydržala a začala som sa smiať. Smiala som sa asi päť minút, kým to Louis predýchaval. Potom asi pochopil, čo bolo mojím zámerom. Prevalil ma pod seba a pokýval hlavou.

„Takto sa so mnou hrať! Lea! Toto sa nerobí! Kamarát bol skoro v pozore!“ zasmiali sme sa, no to ma prekvapilo, čo urobil. Šialene sa začal smiať, pri tom čo ma štekli a dokonca ma uhryzol do ruky. Keď sme už obaja nevládali dýchať, skončil. Aloha. No asi ešte neskončil tak úplne. Určite mi chcel vrátiť to, čo som mu chudákovi spôsobila. Rukami mi prechádzal po bokoch s jeho kamenným výrazom. Potom sa zohol a hlavu si sklonil niekam, pri moje plece. Cítila som jeho dych na mojom krku, na čo mi hneď vystúpila husina. Louis, prečo mi to robíš?! Ach jaj, odplata, pomyslela som si. On prechádzal rukami stále po mojich bokoch až sa zastavil v oblasti mojich stehien. Uškrnul sa a rukou mi prešiel po vnútornej strane stehna. Potlačila som zavzdychanie, a tak som sa len pod ním pomrvila. On sa uškrnul, pretože asi dostal to, čo chcel. Znova som zacítila jeho dych na mojom krku a on po ňom prešiel nosom. Takto postupoval až ku brade a čelom sa oprel o to moje. Hľadeli sme si do očí, keď zrazu zatlačil panvou na tú moju. Privrela som oči a snažila som sa to predýchať.

„Tomlinson, si sakra dobrý,“ pomyslela som si. A do riti.. lenže na hlas. Najradšej by som sa teraz prepadla pod zem, no nemôžem, pretože ležím pod ním. Zahryzla som si do pery a cítila som, ako sa mi do líc dostáva červeň. Sklopila som pohľad, od tých jeho nádherných očí a cítila som, ako sklonil hlavu ešte nižšie. Pozrela som sa na neho a on sa na mňa pozeral s úsmevom na tvári. Tak si dostal to, čo si chcel, prebehlo mi mysľou.

„Ja viem. A ty si rozkošná, keď sa červenáš,“ zašepkal mi priamo do úst a ešte sa žiarivo sa usmieval. No keď sa nám oči stretli, úsmev mu pomaly sklesol. Zvážneli sme obidvaja. Tak by som ho pobozkala a zahrizla som si do pery. On skĺzol svojim pohľadom na moje pery a ja som svoju peru uvoľnila zo zovretia svojich zubov. Pomaly sa skláňal nižšie. Obtrel sa nosom o ten môj a mne sa dych na pár sekúnd zastavil. Srdce mi prestalo biť a ja som nevedela, kam sa skôr pozrieť. Tak asi s tým „Mám ho iba rada, nič viac, nič menej,“ som sa asi mýlila. Stáva sa. Jemne a hlavne opatrne obtrel jeho pery o tie moje a mne sa znova vrátil dych. Obaja sme naraz vydýchli a pousmiali sme sa. Tým sme sa vlastne aj odtiahli. Obmotala som mu ruky okolo krku a on znova obtrel svoje pery o moje. No to by sme neboli mi a neexistovali by autá, aby práve vtedy zazvonil telefón!

(poznámka autorky: predstavte si pod ním Leu)