Heart attack 23

Takže pre nedočkavcov. 

Ďalší deň bola nedeľa. Čiže ďalší deň, počas ktorého by som si mohla oddýchnuť. Pravda, ak sa neozve Tomáš.

Izbou sa rozoznela melódia piesne od Kelly Clarkson Stronger.

You know the bed feels warmer

Sleeping here alone

You know I dream in color

And do the things I want

Fŕľajúc som sa pretočila na brucho a vankúš pritlačila na hlavu v snahe stlmiť to. No nepomohlo. Počula som ju stále.

Napokon to skončila. No kým som sa mohla ponoriť do sveta snov znova, pieseň sa po izbe rozoznela znova.

„Aaaccchhh,“ dlhým vzdychom som pravom rukou sa natiahla po mobile. No ten bol však oveľa ďalej ako som si myslela. Ruka sa mi hýbala vo vzduchu.

Vymenovala som všetky nadávky, ktoré viem a vyliezla z postele. Zobrala som mobil a beztoho, aby som sa pozrela, kto volá som prijala hovor. Tušila som, že to bude určite Tomáš.

„Krista, čo som ti urobila, že mi voláš tak skoro?“ zvrieskla som podráždene.

Just concidence or fate 18

Ako som dorazil do Londýna, najskôr som zastal doma. No v dome, kde bývam s ostatnými chalanmi. Tu som sa zložil. Presnejšie kufor som nechal pri schodoch na chodbe. Ale to je jedno. Hlavné je teraz, aby som sa dostal ku Hannah. Ona je na prvom mieste.

Vyšiel som z domu a prešiel do garáže. Nasadol som do svojho auta a naštartoval. Vtedy som si uvedomil, že vôbec neviem, v ktorej nemocnici to je. Zúfalo som si vzdychol a vypol motor. Vrátil som sa späť do domu.

Z kufra som si vyhrabal notebook. Zapol som ho. Keď sa zapol, ihneď som sa pripojil na internet. No v tom som si spomenul, že som nezapojil do elektriky wifi-router. Tak som vstal a išiel ho zastrčiť do elektriky. Potom sa vrátil späť na schody k notebooku. Medzi tým sa wifi-router stihol zapnúť a môj notebook pripojiť. Takže som mohol hneď ísť na internet. Otvoril som si prehľadávač a klikol na históriu. Tam som si našiel stránke, kde som o tom čítal. Nebolo ťažké, keď že to bola posledná stránku, ktorú som vtedy navštívil.

Heart attack 22

Okej, tak tu je ďalšia časť. Je to také menšie prekvapenie, keďže som naposledy písala do komentáru predchádzajúcej časti, že časť bude možno až cez víkend, ale dnes a včera som mala viac voľného času a dostala som sa k písaniu. Takže tu ju máte. 

Ďalšie dni prešli rýchlo a už je tu znova víkend. Celý týždeň prebehol celkom rovnako. Ráno som sa stretla s Tomom, no vlastne s Tomášom, kdeže ho už väčšinou tak volám, v autobuse a po škole sme spolu zbehli na obed.

„Ahoj, čo máš v pláne?“ spýtal sa ma Tomáš, hneď ako som mu zdvihla.

„Ahoj. No iba pred chvíľkou som vstala tak zatiaľ ešte nič. Chcela som sa naraňajkovať a potom možno ísť sa prejsť,“ odpovedala som mu.

„Tú prechádzku zabudni. Už máš niečo iné v pláne. Prechádzať sa môžeš ísť aj niekedy inokedy.“

„Čo si vymyslel. Mám sa báť?“

„Zahráme si futbal s pár mojimi známymi.“

„Tomáš, ja neviem hrať futbal. Som vážne mizerná v tomto športe. Tak ako aj v iných,“ začala som sa vyhovárať.