Okej, tak tu je ďalšia časť. Je to také menšie prekvapenie, keďže som naposledy písala do komentáru predchádzajúcej časti, že časť bude možno až cez víkend, ale dnes a včera som mala viac voľného času a dostala som sa k písaniu. Takže tu ju máte.
Ďalšie dni prešli rýchlo a už je tu znova
víkend. Celý týždeň prebehol celkom rovnako. Ráno som sa stretla s Tomom,
no vlastne s Tomášom, kdeže ho už väčšinou tak volám, v autobuse a po
škole sme spolu zbehli na obed.
„Ahoj, čo máš v pláne?“ spýtal sa ma Tomáš,
hneď ako som mu zdvihla.
„Ahoj. No iba pred chvíľkou som vstala tak zatiaľ
ešte nič. Chcela som sa naraňajkovať a potom možno ísť sa prejsť,“
odpovedala som mu.
„Tú prechádzku zabudni. Už máš niečo iné v pláne.
Prechádzať sa môžeš ísť aj niekedy inokedy.“
„Čo si vymyslel. Mám sa báť?“
„Zahráme si futbal s pár mojimi známymi.“
„Tomáš, ja neviem hrať futbal. Som vážne mizerná v tomto
športe. Tak ako aj v iných,“ začala som sa vyhovárať.
„Ale nevymýšľaj. Ak nechceš, nemusíš hrať. Budeš náš rozhodca. Neskúšaj sa mi tu teraz vyhovárať. Nepodarí sa ti z tohto vyhovoriť. Už vedia o tebe, takže ideš a bodka.“
Porazenecky som si vzdychla. Po pekne, pomyslela som si.
„Počujem, že súhlasíš. Prídem po teba o desiatej.
Tak buď do vtedy pripravená. Tak zatiaľ,“ povedal a vypol hovor.
Iba som nad ním pokrútila hlavou. Má to však svetlú
stránku. Nebudem sa nudiť doma aspoň. Suzi znova dnes robí. A aj spoznám
ďalších nových ľudí.
Pozrela som sa na hodinky, aby som vedela, koľko mám
času. Pol desiatej.
„To sa nevedel ozvať skôr,“ povedala som si sama pre
seba s ironickým podtónom. Nebudem tu však len tak stáť a šomrať, ale
radšej sa pôjdem pripraviť. Nech dlho na mňa potom nečaká.
Presne za päť desať som si sadla nachystaná na gauč
v obývačke. Na sebe som mala oblečené čierne tepláky a tielko a ružovú
mikinu s teniskami. Nahodila som sa do športového.
Najskôr som rozmýšľala nad riflami, ale ako som už
stihla zistiť, Tomáš ma určite vytiahne, keď už nie zahrať si, tak zakopať na
bránu. Alebo niečo podobné. Radšej sa dopredu pripravím.
Presne o desiatej mi začal zvoniť mobil. Bol to,
ako inak, Tomáš. Hodila som si ešte do mojej malej pumovej taštičky mobil a išla.
Zamkla som za sebou a kľúče odložila do tašky. Mám v nej ešte aj peňaženku s nejakými
peniazmi a dokladmi a ešte balíček vreskoviek.
Pred vchodom som hneď uvidela parkovať Tomáša.
Usmiala som. Prešla som k jeho auto a nastúpila na miesto
spolujazdca.
„Ahoj,“ pozdravila som ho a zapla si pás.
„Cauko,“ pozdravil ma, usmial sa a naštartoval.
Potom sme vyrazili.
„Pred tým, ako pôjdeme na ihrisko, zastaneme pre
Chrisa a Nialla. S ostatnými sa stretneme na mieste,“ povedal po
chvíľke ticha.
„Okej,“ zapozerala som sa von oknom. Sledovala som
domy a ulice, ktoré sme cestou míňali. Momentálne sme si nemali, čo
povedať. A ani ma nenapadla žiadna téma, ktorou by som začala konverzáciu.
Radšej som tak zapla rádio. Mal tam zapojení USB kľúč, tak som sa rozhodla
zistiť, čo počúva.
Autom sa rozozneli tóny prvej piesni. Po chvíli som
si až uvedomila, že spieva po slovensky. Vlastne nie, nespieva. On rapuje. (Bacil & Rakby - LOVE)
Ou..
Dnes máme lóve
a ideme ich rozjebáť
Poď s nami
móre pôjdeme sa hneď najebáť
Nehladaj ktoré
ťa budú chceť dnes pojebáť
Dáme ich dole,
stačí len trochu lóve mať-mať...
S nadvihnutým obočím som pozrela naňho. Potom
som sa rozosmiala.
„No nie. Ty počúvaš slovenské?“ spýtala som sa ešte
stále so smiechom.
„No a? Som hrdý Slovák, tak počúvam domáce. No aj
keď sa momentálne nachádzam mimo Slovenska a môže to tak nevyzerať,“
povedal po slovensky a pobúchal sa po
hrudi na mieste, kde by malo byť srdce, keď sme stáli na červenú. To ma
rozosmialo ešte viac.
Smiala som sa celú cestu až kým nezaparkoval pred
Chrisovým domom. Medzi tým hrali aj iné ďalšie piesne, len som ich až tak
neregistrovala. Aj teraz sa smejem.
Chris s Niallom na nás už čakali pre domom.
Hneď ako Tomáš zastavil pri nich, nastúpili.
„Na čom sa tak smeje?“ spýtal sa hneď Chris, keď
nastúpil.
„To si nevšímaj. Takto sa rehoce skoro celú cestu,“
mávol rukou Tomáš.
„To by si nepochopil,“ povedala som mu
a snažila sa upokojiť. Už aj tak mám červenú tvár od toľkého smiechu.
Snažila som sa dýchať zhlboka. Po chvíli sa mi to aj podarilo.
Tomáš vypol rádio a vyštartoval.
Cesta na ihrisko prešla rýchlo. Celú cestu sme
kecali o kadečom možnom.
Na parkovisku, kde sme zaparkovali, parkovalo už pár
áut. Jedno som dobre poznala, keďže som sa v ňom už viezla.
Toto nedopadne
dobre. Dúfam, že si to iba namýšľam a v skutočnosti to nie je jeho
auto, pomyslela som si.
Všetci sme vstúpili. Prešli sme k futbalovému
ihrisku, kde bolo už pár chalanov.
Niall sa po chvíli odpojil od nás a niekam
zmizol. Ja som išla zatiaľ s Tomášom a Chrisom za tými chalanmi.
„Caute, chlapi. Už sme tu,“ pozdravil Tomáš.
Pozdravil sa s každým. To isté aj Chris.
„Adne, tuto s Jackom sa už poznáš,“ povedal
Tomáš, keď sa pozdravil so všetkými. Prikývla som a kývla mu na pozdrav.
„A toto je Josh, Jeremy a Rayen,“ po jednom mi
predstavil ostatných chalanov. Aj im som kývla na pozdrav a usmiala sa.
„Keď už som vás zoznámil, čo tak prejsť k hre.
Kde sú ostatní?“ spýtal sa Chris.
„Tu sme,“ ozval sa niekto za mnou. „Vitaj Tom. Chris.“
Ten hlas mi bol veľmi známy. Vedela som presne komu
patrí. Ale no tak. Bože, prečo mi to
robíš? pomyslela som si a otočila sa. Usmiala som sa na všetkých
piatich. Určite už vedeli o mne od Nialla. No aspoň som si to myslela, no
stačilo mi uvidieť ich výrazy tváre a pochopila som, že nie.
„Adne? Si to ty? Ako dlho sme sa už nevideli?“ objal
ma ako prvý Louis. Objímal ma tak silno, až som nevedela chytiť dych.
„Louis, neviem dýchať,“ ledva som dostala zo seba.
„Prepáč,“ trocha povolil stisk a potom ma
pustil. Na tvárach ostatných som videla, že sú tiež prekvapení, že ma tu vidia.
Nevyzerali však byť nahnevaný.
Možno nevedia, čo sa stalo medzi mnou a Harrym
a aj Niallom. Alebo možno vedieť, ale sa nehnevajú. Ja neviem. Je to na
dlhšie rozmýšľanie a kombinovanie.
Postupne som sa objal aj s ostanými. Najviac
som sa bála však pri Harrym. No nemusela som sa. Objímal ma tak dlho ako aj
ostatný len s tým rozdieľom, že mi stisol zadok. Na čo som škaredo pozrela
naňho. Zatváril sa ako ranené mača.
„No čo? Hrať sa už konečne nejde? Neviem sa doškať
kedy vám nakopeme tie vaše slávne zadky. Tentoraz máme ju tu pre šťastie,“
ozval sa Chris.
„Pre vaše šťastie alebo naše?“ spýtal sa Louis.
Jasné, musel si rýpnuť. Ostatní sa zasmiali.
„Hello, nie som niečie šťastie. Iba divák,“
vyplazila som na obe strany jazyk a otočila sa na odchod. Išla som si
nájsť miesto, kam by som si sadla. O chalanov som sa nestarala.
„Adne? Adne, poď k nám,“ niekto na mňa zakričal
od tribún. Pozrela som tým smerom. Sedeli tam Perrie a Eleanor.
V duchu som sa povzbudila a zamierila ich smerom.
„Ahoj, kočka. Ako si nám opeknela odkedy sme sa
videla naposledy,“ usmiala sa na mňa Perrie.
„Sadni si k nám,“ dodala Eleanor a trocha
sa na lavičke posunula, aby som mala miesto. Sadla som si tam. Chalani medzi
tým nabehli na ihrisko a rozmiestnili sa po ihrisku. Hra mohla začať.
„Ako sa máš?“ spýtala sa ma po chvíli Eleanor.
„Som v pohode,“ odpovedala som jej beztoho, aby
som odtrhla oči od zápasu.
„Nenahneváš sa na mňa, keď sa ťa na niečo spýtam?“
spýtala sa ma.
„Nie.“
„Okej. Vážne by ma zaujímalo, čo sa stalo, keď si
bola naposledy u chalanov,“ povedala opatrne. Pozrela som na ňu. Videla
som na nej, že mi nechce ublížiť ani nič s tou otázkou, iba je zvedavá.
Pozrela som späť na zápas. Teraz som sa však nedokázala sústrediť. Pred očami
prebehla spomienka na ten deň.
„Nemusíš odpovedať ak nechceš. Len by nás to
zaujímalo,“ ozvala sa teraz Perrie.
„To je okej,“ vzdychla som si. „Ja som sa rozišla
s oboma. s Harrym aj Niallom. Ale kde, blbosť. Nemohla som sa
s nimi rozísť, keď sme spolu nechodili. No veľmi som sa zblížila
s Harrym aj Niallom. Presahovalo to až kamarátstvo. Obaja ma ľúbili.
Harrym som dokonca bola aj raz na rande. No uvedomila som si, že to čo robím
nie je správne. Rozmýšľala som aj, že by som si jedného z nich vyberiem.
No nevedela som, ktorého. Nechcela som ani jednému ublížiť. Tak som sa napokon
rozhodla, že najlepšie bude, keď nebudem ani s jedným a radšej sa
stiahnem, nech zabudnú na mňa,“ priznala som napokon. Lepšie som sa začala
cítiť. Už som to nedusila v sebe.
„To je v pohode. Chápeme to,“ objala ma
Eleanor. Ani som nevedela, že plačem, kým mi nezotrela slzy z tváre.
Snažila som sa upokojiť, no premohli ma emócie a rozplakala som sa viac.
„Čo keby sme na chvíľu niekam zmizli?“ spýtala sa
Perrie. Prikývla som. Vstali sme a zamierili opačnou stranou, preč od
ihriska. Rýchlym pohľadom som skontrolovala chalanov. Hrali ďalej. Nič si
nevšimli.
Zastali sme napokon v kaviarni neďaleko
ihriska. Dala som si teplé latté, ako aj baby. Usadili sme sa dozadu, ďalej od
okien.
Pri káve som im porozprávala, čo som robila počas
tých mesiacov, ktoré sme sa nevideli. Lepšie povedané, počas ktorých som sa im
vyhýbala.
„... a teraz študujem na univerzite Middlesex,“
ukončila som to.
„No paráda. A čo študuješ?“ spýtala sa ma
Eleanor.
„Ekonómiu.“
„Takže s teba bude ekonómka, či niečo také?“
spýtala sa Perrie.
„Po skončení školy by som chcela sa skúsiť zamestnať
v nejakej firme a tam získať skúsenosti. Potom neskôr podnikať
zvlášť. Je to môj cieľ, no kto vie či sa mi to podarí.“
„Ale neboj, podarí,“ povzbudivo sa usmiala na mňa .
„Odkiaľ sa poznáš s Niallovým bratrancom
a jeho kamarátmi?“ spýtala sa ma Eleanor.
„No s Tomášom, vlastne Tomom sa poznám zo
školy. Spoznali sme sa cestou v autobuse do školy nedávno. A on ma
zoznámil s ostatnými.“
„Ako si ho to najskôr nazvala?“
„Tomáš. Je tiež zo Slovenska. Takto ho zvyknem
volať,“ trocha som sa začervenala.
„Ale, ale. Niekomu sa páči,“ šibalsky sa obe
usmiali.
„Nie, nie. Nič si nemyslite. Sme iba kamaráti.
A má aj babu.“ No tie úsmevy im nezmizli.
„Nemali by sme sa pomaly aj vrátiť späť
k chalanom? Nebudú nás hľadať?“ rýchlo som zmenila tému.
„Môžeme,“ mykla plecami Eleanor.
Tak sme sa zdvihli. Prázdne poháre od kávy sme tam
nechali a išli.
Keď sme sa vrátili, chalani akurát dohrali.
„Čo som vám hovoril? Vyhrali sme,“ smial sa Chris.
„Nenafukuj sa. Nechali sme vás, aby ste nepovedali,
že stále len my vyhrávame,“ odfrkol si Louis.
„To tvrdí porazený,“ smial sa Jack.
„Baby, by kde ste boli?“ spýtal sa nás Zayn.
„Ale len na kávičku. Riešili sme babské
záležitosti,“ odpovedala mu Perrie a objala ho. Dala mu malú pusu na líce.
„Adi, poď sem,“ zakričal na mňa Tomáš. Pozrela som
jeho smerom a prešla za ním.
„Si okej?“ spýtal sa ma potichu po slovensky, keď
som bola už pri ňom. Prikývla som. Nedošlo mi, prečo sa ma to pýta.
„Vážne? Počas hry, pred tým ako ste odišli, som si
všimol, že si plakala. Stalo sa niečo?“ všimla som si starosť o mňa v jeho
očiach.
„Vážne. Nič sa nestalo, iba sa ma pýtali na niečo,
čo sa stalo pred dvoma mesiacmi. Čiže, keď sme sa videli naposledy. Nemysleli
to zle. Myslela som, že ma to už prešlo, no ako som si na to spomenula,
vytlačilo mi to slzy do očí. Ale to nič.“
Tomáš sa zatváril trocha smutne
„Vyhrali ste?“ spýtala som sa ho. Aj keď to bol blbá
otázka, keďže som odpoveď na ňu už dávno vedela, no chcela som rýchlo zmeniť
tému.
„Jasné, 3:2. Hádaj, kto dal víťazný gól,“ vystrčil
pyšne bradu.
„Hmm... Žeby ty?“ spýtavo som nedvihla obočie.
„Jasnačka. Harry je príšerný brankár,“ smial sa.
„Frajééér,“ pyšne som ho pobúchala po pleci. „A čo
tak mi predviesť ten tvoj víťazný gól?“
Zasmial sa a pripravil si loptu pred bránu.
Cúvol o niekoľko krokov.
„A teraz sleduj. Takto som bežal za loptou a kopol
ju do rohu,“ povedal a hneď to aj predviedol. Trafil presne do pravého
rohu v bráne.
„Paráda,“ zatlieskala som mu.
„Pome, a teraz si to skúsiš aj ty,“ zahlásil a išiel
pre loptu. Potom ju položil tam, kde predtým.
„Ako to, že som tušila, že budeš chcieť niečo takéto
odo mňa?“ zamyslela som.
Prešla som k lopte.
„Čo tu stvárate?“ prešiel k nám Harry.
„Do toho ťa nič, Harry. A keď už to tak veľmi
chceš vedieť, tak sleduj,“ povedala som mu. Následne som si trocha cúvla,
rozbehla sa a kopla do lopty. Tá letela rovno až do bránky.
„A góóól!“ zakričala som.
„Takto si to mala príliš ľahké,“ povedal a prešiel
do brány. Zobral loptu a poslal ju späť ku mne. „Teraz daj gól mne.“
Nahodil brankársky postoj.
Mykla som plecami. Zopakovala som to. Lopta zastala
až na mieste, kde má Harry rozkrok. Hneď sa tam chytil a ľahol na zem.
Lepšie povedané, spadol ako hnilá hruška.
„Čo sa tu robí?“ došli ostatní.
„Ale len sa Harry predvádza, aký je brankár,“ smial
sa Tomáš spolu so mnou.
„Si okej Harry?“ zakričala som mu.
Zdvihol ruku a ukázal hore palec, že je všetko
v pohode.
Hneď sa začali všetci smiať tiež.
„Pomaly by sme mohli ísť aj domov na obed. Nemyslíte?
Ja umieram hladom,“ zahlásil Rayen.
„To nie je zlý nápad,“ pridal sa Jeremy a ďalší
prikývli.
„Takže Nando’s?“ spýtal sa s nádejou Niall.
„Sorry, ale ja idem domov,“ povedal Jack.
„Ja tiež,“ pridal sa Jeremy a Rayen.
„Tak majte sa,“ pozdravili všetci traja a odišli.
„Okej, Chris?“ pozrel na svojho bratranca.
„So mnou počítaj. No pravdaže ako pozývaš,“ uškrnul
sa na Niall. Ten si len vzdychol a pokrútil
očami.
„Adne?“ pozrel na mňa Louis.
Pokrútila som hlavou. „Rada by som išla domov. Možno
inokedy,“ povedala som mu. Zatváril sa smutne. Trocha ma to trápilo. No to
prejde. Aj tak sa chcem im ďalej vyhýbať.
„Odvezieš ma?“ pozrela som sa na Tomáša. Prikývol.
„Dobre, tak majte sa,“ pozdravila som ich a otočila
sa na odchod.
Niekto si však odkašlal. Tak som sa otočila späť k nim
s nadvihnutým obočím.
Louis rozprestrel ruky a tým mi naznačil, že
som ho zabudla objať.
Objala som sa s ním a následne aj s ostatnými
prítomnými. Potom sme až mohli dodísť.
nadhera :3 kedy bude dalsie ? :D
OdpovedaťOdstrániťJa chceem už ďaleej :DD
OdpovedaťOdstrániťďalšiu časť dám možno až cez víkend... uvidím, ako mi to vyjde... nemám ju ešte začatú
OdpovedaťOdstrániťdalšiuuuú :D úžsané :3
OdpovedaťOdstrániťprešiel víkend a stále si nepridala nič :( začína ma to prestávať baviť
OdpovedaťOdstrániťnapísala som možno cez víkend...uvidím ako budem stíhať..... sorry ale nemala som čas... ale mám ju už skoro napísanú
Odstrániť