Heart attack 23

Takže pre nedočkavcov. 

Ďalší deň bola nedeľa. Čiže ďalší deň, počas ktorého by som si mohla oddýchnuť. Pravda, ak sa neozve Tomáš.

Izbou sa rozoznela melódia piesne od Kelly Clarkson Stronger.

You know the bed feels warmer

Sleeping here alone

You know I dream in color

And do the things I want

Fŕľajúc som sa pretočila na brucho a vankúš pritlačila na hlavu v snahe stlmiť to. No nepomohlo. Počula som ju stále.

Napokon to skončila. No kým som sa mohla ponoriť do sveta snov znova, pieseň sa po izbe rozoznela znova.

„Aaaccchhh,“ dlhým vzdychom som pravom rukou sa natiahla po mobile. No ten bol však oveľa ďalej ako som si myslela. Ruka sa mi hýbala vo vzduchu.

Vymenovala som všetky nadávky, ktoré viem a vyliezla z postele. Zobrala som mobil a beztoho, aby som sa pozrela, kto volá som prijala hovor. Tušila som, že to bude určite Tomáš.

„Krista, čo som ti urobila, že mi voláš tak skoro?“ zvrieskla som podráždene.

„Tak o tom by sa dalo diskutovať,“ povedal, no nie Tomáš. Odtiahla som si mobil od ucha a pozrela, kto mi to volá. Bože, prečo?

„Čo bys rád, Harry?“ spýtala som sa rovno.

„Ale no tak, nebuď mrzutá. A len pre tvoju informáciu, už je obed.“

„K veci? Chcem sa ešte vrátiť do postele.“ Trocha mrzutá som a čo? Kto nie je, keď ho zobudia?

„Dobre, dobre. Tak k veci. Za desať minút dôjdem po teba, tak buď pripravená,“ povedal.

„Ale, ja s tebou,“ začala som protestovať, ale zrušil hovor, „niekam nejdem.“

„Magor,“ zašomrala som si. Či som chcela, či nie, išla som sa pripraviť do kúpeľne. Hodila som si rýchlu sprchu a v len uteráku sa vrátila do izby. Vtedy som skríkla.

„Ty idiot, vypadni z mojej izby!“ zakričala som na Harryho sediaceho na mojej posteli. Uterák som si pritiahla viac k telu.

„Na čo sa tu hráš? Už som ťa predsa videl nahú,“ šibalsky sa usmial.

„Vtedy to však bolo iné. Tak teraz vypadni a nechaj ma sa v pokoji prezliecť,“ hodila som po ňom vankúš zo stoličky.

„Okej. Budem v obývačke,“ vstal. Ruku zdvihol v obrannom geste a pomaly vyšiel z izby. Počas celého jeho presune však hľadel na mňa. 

 Nahlas som za ním zabuchla dvere. Potom som sa mohla prezliecť. Chvíľu som sa hrabala v skrini, hľadala som nejaké teplejšie veci.

Obliekla som si čierne rifle, jemne ružovú košeľu so vzorom a čiernym golierom. Obula som si ešte čierne členkové ponožky.

Na make-up som sa vykašľala. Iba som si rýchlo prebehla oči špirálov a hotovo. Obula som si čierne členkové šnurovacie čižmičky na opätkoch. do kabelky som nahádzala len to najdôležitejšie a vyšla z izby. Vlasmi som sa netrápila. Nechala som ich voľne spustené.

 „No poďme. Nech som čo najskôr doma,“ povedala som mu a prešla na chodbu. Obliekla som si na seba ešte kabát. Potom sme išli.

Nastúpila som na miesto spolujazdca do jeho Ranger Roveru.

„A kam ma to unášaš?“ spýtala som sa ho počas cesty.

„Ale iba som tak rozmýšľal, či skočíme na obed,“ vytiahol kútiky do veľkého úsmevu.

„A ja som si myslela, že to je niečo vážnejšie. Takže zastav.“

„Čože? Prečo?“

„Zastav. Tu vystupujem,“ zakričala som naňho.

„Neblázni,“ pretočil oči. Zastavil na červenú. Teraz som mohla využiť svoju šancu. Natiahla som sa po kľučke.

Vzdychol : „No dobre, tak žiadny obed. Ale nevystupuj. Perrie by sa ťa chcela na niečo spýtať.“

„Perrie? Čo mi  nezavolala?“ nechápala som.

„Pretože som ti volal ja,“ doširoka sa usmial. Iba som pokrútila očami.

„Ak mi klameš, priprav sa na riadny kopanec,“ povedala som mu a zahľadela sa von oknom. Ignorovala som jej pokusy rozprúdiť konverzáciu.  

Keď sme došli do domu chalanov, ihneď som zamierila dnu. Na Harryho som nečakala. Ostatných chalanov som našla rozvalených v obývačke pri filme.

„Ahojte, kde nájdem Pezz?“ hneď som sa spýtala.

„Ahoj, nie je tu. Potrebuješ niečo od nej?“ ozval sa Zayn.

„Harry mi vravel, že potrebuje niečo odo mňa. Preto som aj tu.“

„Tak ti asi klamal. Nespomínam si, že by niečo také spomínala. Včera aj dnes celý deň skúša s babami v štúdiu,“ odpovedal mi a zameral sa späť k filmu.

No to už som zakričala, nie zvrieskla : „HARRY!“

„Áno?“ zastal kúsok odo mňa.

„Ty idiot. Priprav sa na ten sľúbený kopanec!“ kričala som po ňom.

Rozbehol sa preč. Bežala som za ním. Bežali sme smerom von. Potom cez kuchyni zas dnu a na poschodí sa mi stratil.

„Ty jeden odporný zbabelec, kde si?“ zakričala som. Začala som pozerať do izieb. Už som si dobre nepamätala, ktorá je koho. Tak som si povedala, že skúsim šťastie. Veď nemusel sa skryť práve do svojej izby. Mohol aj do hociktorej inej.

Mala som zatiaľ dva neúspešné pokusy. Zastala som pred tretími dverami. Do tretice všetko dobre?

Otvorila som dvere a vošla dnu.  Čo sa stalo, som vôbec, ale že vôbec nečakala.

Zabuchli sa dvere za mnou a skončila som prilepená na nich. Ruky mi držal nad hlavou a telom ma taktiež tlačil k dverám. Nevedela som sa ani pohnúť.

„Pusti ma, inak začnem kričať,“ povedala som mu nazlostene.

„Nie a nie. Nebudeš kričať. O to sa postarám,“ povedal mi a hneď mi aj predviedol, čo mal na mysli. Trocha sa nahol a pritlačil svoje pery k tým mojim a vášnivo ma začal bozkávať. Jasné, že som sa spierala. Snažila som sa uvoľniť si ruky, nešlo to. Aj hlavou som mixovala do strán. No bez šance. Som malá a ešte slabá oproti nemu. Tak som sa, aj keď nie dobrovoľne, podvolila mu.

Keď si všimol, že som to vzdala a spolupracujem, povolil trocha stisk. No ešte stále to bolo málo.

Pomaly však mi púšťal ruky a namiesto toho ma objal okolo pása a presunul sa na krk.

Vtedy som využila šancu. Celou silou, ako som teraz dokázala, som ho odsotila od seba.

„Toto... už... nikdy... nerob,“ som mu to pomaly povedala, aby to pochopil. Poriadne som bola teraz rozčúlená. Prešla som ešte k nemu a dala poriadnu facku. Jemný otlačok mu až ostal na líci.

„A to máš za to, aby si si to zapamätal,“ povedala som mu. Otočila som sa na opätku a vypochodovala z izby. Zišla som na prízemie a zastala až vo dverách do obývačky.

„Vedel by ma niektorí z vás zobrať domov, prosím?“ spýtala som sa.

„Desať minút vydržíš? Ešte toľko bude trvať film a potom ťa môžem vziať domov. Môže byť?“ ozval sa Louis. Prikývla som a sadla si vedľa neho na gauč.

Skončil sa film a vtedy sa ukázal Harry.

„Ty čo máš na líci? Už znova si si nedal pokoj Harry?“ smial sa Zayn.

„Harry, pochop to už. Nemá záujem, tak nedoliezaj za ňou stále,“ robil si taktiež srandu z neho Louis. Nemohla som sa nesmiať tiež. Ešte stále mi svietil na líci môj otlačok ruku.

Harry sa nafúkol a odišiel do kuchyni, či kam.

„No ideme?“ pozrela som na Louisa.

„Jasne, iba sa prezlečiem,“ so smiechom vstal a odišiel. Zatiaľ som ostala s ostatnými a smiali sme sa ďalej.

Po pár minútach bol aj späť. Vstala som a vyšli sme z domu. Nastúpili sme do jeho auta išli.