Just coincidence or fate 19

Ďalší deň prišiel tiež za mnou. Vtedy sme sa trocha pohádali. Chcela som ho prehovoriť, aby sa vrátil za chalanmi. No on tvrdohlavo stál za svojim a to, že zostane pri mne. Darmo som ho uisťovala, že pokým budem tu, nič sa mi nestane. Ale on nie. Kvôli tomu ten deň skončil príšerne.

Ani v noci som pokojne nevedela spať. Ráno som sa zobudila strašne dolámaná. Bolel ma hádam každý centimeter na tele. Poobede prišiel Liam.

Otvárala som ústa, chcela som sa mu ospravedlniť, no on ma umlčal bozkom. Trocha ma to prekvapilo, ale po sekunde to prešlo. Prvá som sa odtiahla ja.

„Mala si pravdu. Veľmi chcem byť pri tebe, chalani ma však potrebujú. A tu by sa ti nemalo nič takého stať. Mám však jednu podmienky," povedal.

Prikývla som a spýtala sa : „Akú?"

„Akonáhle ťa pustia domov, ihneď mi zavoláš."

„Pokladaj to ako za vykonané," usmiala som sa.

„Ale ja to myslím vážne," tváril sa vážne.

„Liam, ja by som ti zavolala tak či tak. To by si mohol vedieť," teraz už aj ja som sa tvárila vážne. Nikto nič nehovoril, iba sme hľadela na seba.

„Ach. Zmeňme tému," zakňučala som, „toto ma vôbec, ale vôbec nebaví. Chcem si ťa užiť, pokým si tu. Nechcem byť pohádaná."

„Ani ja nechcem byť," vzdychol si. Hneď sa aj preriedilo napätie.

„Kam všade pôjdete počas turného?" spýtala som sa ho.

Usadil sa pohodlnejšie pri mne na posteli a pritiahol si ma bližšie. Hlavu som mu položila na hruď. Potom mi začal vyprávať, kam všade pôjdu, až kým nemusel už odísť.

Dva týždne, ktoré som tam musela zostať, prebehli príšerne pomaly. Deň za dňom sa slimačím tempom vliekli.

Hneď ako sme došli s Alex ku mne do bytu, rozvalila som sa na gauči. Vytočila som Liamove číslo.

„Takže v poriadku som došla domov aj s Alex," povedala som mu hneď, ako zdvihol.

„Sorry, ale Liam tu práve nie je. Mám mu niečo odkázať, keď sa vráti?“ ozval sa nejaký ženský hlas. To ma poriadne šokovalo. Ako prešiel šok, bez slova som vypla hovor.

„Nebude ti prekážať, ak teraz odídem? Potrebujem si ísť do mesta niečo vybaviť,“ spýtala sa ma Alex.

„Pokojne choď. Ja to tu už zvládnem,“ usmiala som sa na ňu.

Ona odišla a ja som zatiaľ prešla do kuchyne. Mala som v pláne sa poriadne najesť. To, čo mi dávali v nemocnici, no tak tomu sa veľmi nedá povedať jedlo. Možno jedno alebo dve jedlá zo všetkých, ktoré som tam jedla, sa dali zjesť. To ešte veľa hovorím.

Otvorila som chladničku a skončila som zhrozená. Bola skoro prázdna. Povzdychla som si.

„Musím urobiť veľký nákup,“ povedala som si, „najskôr sa však najem.“ Zasmiala som sa na tom, ako nahlas mi zakŕkalo v žalúdku.

V chladničke som našla ešte pár vajíčok, tak som si zobrala tri. urobím si praženicu aspoň. V špajzy som našla dva rožky, ale boli už fajn vysušené. Tak som ich vyhodila.

Keď som zjedla praženicu, cítila som sa oveľa lepšie, plnšie. Umyla som po sebe riad. Potom som prešla k chladničke a urobil asi podrobný zoznam, čo si musím kúpiť. Do zoznamu som dopísala aj pečivo. Položila som si ho na stôl a prešla do kúpeľne. Dala som si osviežujúcu sprchu.

V izbe som si obliekla niečo pohodlné. Vrátila som sa späť do kuchyne k zoznamu. Dopísala som ešte prací prostriedok, mydlo a šampón. Zoznam sa mi zdal byť už konečne úplný.

V obývačke som si zobrala mobil a rozmýšľala, komu by som tak zavolala. Či by nešiel so mnou nakúpiť.  Nechcem ísť sama.

Alex niečo vybavuje v meste. Čo tak Perrie? Alebo Eleanor? Skúsim najskôr Perrie.

„Haló,“ zdvihla mi to po treťom pípnutí.

„Ahoj, Pezz. Tu Hannah, mala by si teraz niekedy čas?“ spýtala som sa ju.

„Jééj, ahoj. Všetko v poriadku? Doma si už? A prepáč, ale tento týždeň makáme kvôli blížiacemu sa turné.“

„Všetko v poriadku a áno, nedávno som prišla domov. Makajte ďalej. Nebudme rušiť,“ povedala som jej.

„Ale prosím ťa. Nerušíš. Chcela si niečo konkrétne?“ spýtala sa ma.

„Vlastne súrne potrebujem si ísť nakúpiť dosť vecí. Väčšinou ide o potraviny.“

„Čo si to neobjednáš zásielkou?“

„Radšej si si veci chytím do ruky a prezriem predtým, ako ich kúpim,“ vysvetlila som. „Skúsim sa spýtať ešte El. Tak maj sa a pozdrav ostatné baby odo mňa,“ dodala som.

„Jasné. Ty si daj hlavne na seba pozor. Maj sa. Niekedy potom pokecáme.“ S tým skončil náš rozhovor.

V zozname som si našla číslo na El a zavolala jej. Tá dnes mala čas. Dohodli sme sa, kedy príde za mnou. Potom som sa išla prezliecť.

Obliekla som si obyčajné tmavé rifle, čierne tričko s dlhými rukávmi a teplé ponožky. Na ruku som si dala pár náramkov. Moju bledú tvár som zakryla aspoň trocha púdrom. Do kabelky som si dala zoznamy, mobil, kľúče a doklady, ktoré mi doniesla Alex.

Na šťastie si ten zlodej zobral iba peniaze a peňaženky s dokladmi odhodil pri smetiak. Aspoň si nemusím vybavovať nové. O problém menej.

Na chodbe som si obula čižmy a obliekla dlhší kabát.

Keď ma prezvonila El, zišla som dolu. Čakala ma pri vchode. Hneď ako som vyšla, silno ma objala. Trocha som skrivila tvár od bolesti. Všimla si to aj El a radšej ma pustila.

„Prepáč, nechcela som,“ ospravedlnila sa mi.

„To je v poriadku. Nič sa nestalo. Ešte mám stále dosť citlivý ten bok, nevedela si o tom,“ uistila som ju a usmiala sa.

„Okej, no poď. Čaká nás Dylan,“ chytila ma za ruku. Nastúpili sme do bieleho citroenu. El dopredu a ja dozadu. Otočila sa ku mne.

„Toto je môj super bratranec Dylan Clifford. Dylan,“ otočila sa dozadu ku mne, „a toto je moja super kamoška Hannah,“ predstavila nás El.

„Ahoj,“ usmiala som sa naňho.

„Takže, kam si to chcela ísť?“ spýtala sa ma El.

„Tesco alebo Sainsbury´s?“ rozmýšľam.

„Okej, tak Sainsbury´s neďaleko Oxford Street?“ navrhol Dylan.

Dylan Clliford (bratranec El)

„Super a potom ešte zbehnem na Oxford Street omrknúť novinky,“ tešila sa El. Ja som sa iba usmiala nad jej radosť.

„To neznie zle,“ súhlasila som, aj keď som veľmi nemala v pláne kupovať iné ako tie potrebné veci. No pri El nikdy nemôžem vedieť. Dúfam, že mám so sebou kreditku od rodičov. Sľúbila som si, že ju nebudem používať, ale potom vrátim na ňu všetko, čo miniem.

„Ach, ženy,“ vzdychol si Dylan.