Just moment 25

Vybral som sa do postele. Elis s Jayom sa ešte chvíľu rozprávali a potom som počul iba buchnutie dverí. Ja som si vyzliekol veci a iba v boxerkách som vliezol do mäkkej postele. Snažil som sa zaspať, no namiesto toho, som sa stále iba prehadzoval zo strany na stranu. Stále som myslel na to, čo sa zajtra stane. Či ma Ann vôbec vypočuje a v neposlednom rade, ako to dopadne. Tak som sa vybral do kuchyne po pohár vody. Dole som stretol Jaya.

„Čo, ani ty nevieš zaspať?“ Spýtal sa s úsmevom.

„Čo myslíš? A ty čo nespíš?“ Zo skrinky som si vybral pohár a nalial som si do neho minerálku.

„Stále myslím na Elis. Neviem, ako to mám zobrať. Neviem či sme spolu, alebo nie,“ podoprel si rukou hlavu a oprel sa o stôl.

„Ľúbiš ju?“ Odpil som si s pohára.

„Ja neviem. Mám ju rád viac, ako kamarátku.“

„Daj tomu čas,“ žmurkol som na neho, „..ver mi, viem o čom hovorím. Elis sa podľa mňa iba bojí.  Naposledy totižto tiež chodila s jej najlepším kamarátom a nedopadlo to nejako dobre. Myslím si, že aj keď to nedala najavo, dosť ju to zobralo. Elis je fajn baba, tak si to nepokaz,“ potľapkal som ho po pleci, opláchol som pohár a odložil som ho späť do hornej skrinky.

„Pouvažuj nad tým. Dobrú noc.“

„Pouvažujem, ďakujem. Aj tebe. Dobre sa vyspi. Zajtra ťa tiež čaká dôležitý deň.“ Hlesol a ostal sedieť na mieste.

Z pohľadu Elis

Keď som vstala, Ann už bola hore. Pretrela som si oči, a pozdravila som ju. Pozdrav mi opätovala a usmiala sa na mňa. Vypila som pohár vody a vybrala sa do sprchy. Keď som sa osprchovala, vybrala som si oblečenie a obliekla som si ho. Ann už bola oblečená a čakala na mňa. Každé ráno chodíme spolu do práce. Len ona ani netušila, že čo ju dnes čaká.  Aspoň v to dúfam, pretože dnes sa nejako nahodila. Na sebe mala čierne kvietkované legíny, čierne tielko, a na tom tyrkysové sako. Topánky tej istej farby a k tomu doladené doplnky. Dnes jej to mimoriadne pristalo.

„Čože si sa tak nahodila?“ Spýtala som sa jej. Ona iba mykla plecami.

„Myslím to vážne. Dnes ti to fakt sekne.“

„Ale nepreháňaj,“ zasmiala sa, „vytiahla som prvé veci, čo mi padli do oka,“ dodala.

„Tak si si vybrala veľmi dobre.  Dnes sa ti to bude hodiť,“ žmurkla som na ňu a poklepkala ju po pleci.

 „Vieš niečo, čo ja nie ?!“ Nadvihla obočie.

„Prekvapenie zlatko!“

„A ozaj, dnes s tebou nejdem do práce. Musím si ešte niečo vybaviť.“ Hlesla som.

„Fajn, tak sa vidíme večer. Ahoj!“ Dopovedala a už jej nebolo. Cez okienko na dverách som sa uistila, či už nasadla do taxíka. Hneď ako taxi zašiel za roh, som vybehla z domu, vzala si veci a zbehla k Jayovi.

Z pohľadu Ann

„Myslím, že tie oranžové,“  ukázala som na oranžové šaty, v rukách asi tak dvadsať ročnej brunetky.

„Tak ďakujem za pomoc, vezmem si ich.“ Usmiala sa na mňa a ja som nablokovala jej tovar.

„Bude to 33 libier.“ Povedala som, vzala si od nej peniaze a podala jej tašku s nákupom so slovami: „Ďakujeme za nákup, a dúfam, že prídete znova!“

„Už len pol hodinka a idem domov!“ Povedala som si viac menej pre seba, práve keď do obchodu vošla mne známa osoba.

„Ahoj Jay.“ Pozdravila som ho s úsmevom, keď som si všimla, že za ním stojí chlapec v čiernej mikine a na hlave má kapucňu.

„Tak, ja už pôjdem, myslím, že si máte čo povedať,“ zakýval mi Jay, a postavil sa presne tak, aby som stále nevidela, kto to s ním prišiel. Poviem vám, mala som dosť čudný pocit. Akoby sa niečo malo stať, a keď som zbadala, kto to bol, vedela som, že to nebol iba pocit.

„Liam,“ zašepkala som a okamžite sa spustila na zem so slzami v očiach.

„Ann, prosím, nechaj ma ti to vysvetliť“ prišiel ku mne a objal ma. Objatie som mu opätovala a tvár som si zaborila do jeho ramena. Stále som plakala, asi od šťastia. Stále tá istá vôňa, ktorá mi tak neuveriteľne chýbala.

„Nevysvetľuj mi nič, všetko viem,“ vysúkala som cez obrovskú hrču v hrdle a na konci sa mi hlas zlomil. Liam ma od seba odtlačil, a moju sklonenú hlavu mi nadvihol dvoma prstami.

„Neplač láska, viem, že som urobil chybu.“

„Nie Liam, to ja som bola hlúpa. Mala som si to nechať vysvetliť. Prepáč.“ Stále som rozprávala a vzlykala  cez krokodílie slzy.

„Nie, neplač princezná. Nie je to tvoja vina,“ zotrel mi lemom mikiny slzy a pohladil ma po líci. Pozerali sme si do očí a ja som sa mu znova hodila okolo krku. Už som ho nemohla pustiť. Už nie, keď bol tak blízko. Konečne vedľa mňa.  Sedeli sme tak asi pol hodinu.

„Nemyslíš, že by sme sa mali porozprávať niekde inde?“ Stále v jeho objatí som prikývla a ako tak sa postavila na nohy.  Z pokladni som vybrala tržbu a zavrela ju do trezora. Zobrala som si veci, navliekla sa do svetríka a zamkla som obchod. Liam ma objal okolo ramien a spoločne sme kráčali do najbližšej kaviarni. Tam sme sa o všetkom porozprávali, všetko sme si vysvetlili a najedli sme sa. Dokonca som mu povedala aj o tom pokuse s Jayom, načo mi povedal, že nič sa nestalo, a že si váži, že som mu to povedala. Keď sme dojedli, Liam zaplatil a ruka v ruke sme vyšli von.

„Ešte sa mi nechce ísť domov,“ vyhlásila som stále usmrkaným, no šťastným hlasom.

„Ako len chceš, tak sa poďme prejsť,“ navrhol Liam. Prechádzali sme sa po – dá sa povedať – pokojných uliciach v Cambridge. Po dlhšej dobe sme ukotvili na lavičke v neďalekom parku. Keďže bola tma, nikto nás nevidel a nemuseli sme sa schovávať.

„Ako si sa sem vlastne dostal, a ako si zistil, kde som?“  Spýtala som sa Liama, ktorý si ma privinul k sebe. Ja som si okolo neho omotala ruky a počúvala jeho pokojné srdce, ktoré bilo v jednom tóne s tým mojím.

„Zavolal mi Jay.“ Pokojne hlesol, akoby hovoril o počasí.

„Ale ako ťa našiel? Ako sa k tebe dostal?“ Nechápavo som nadvihla obočie.

„Vlastne to nebolo ani také ťažké...,“ zasmial sa a pokračoval, „..Jay bol a je môj najlepší kamarát. Len sme sa už asi dva roky nevideli. Poznáme sa už od detstva, len ako som odišiel do X-factoru sme sa nejako rozdelili. Ja som skončil s chalanmi v 1D a on sa odsťahoval sem.“ Pomaly som spracovávala Liamove slová. Je to fakt irónia? Iba okolo mňa sú veci a ľudia prepletení? A prečo mi o tom nič nepovedal? Prečo nepovedal, že Liama pozná? V hlave mi vírilo milión otázok, na ktoré odpoveď, som si mohla iba domyslieť.  Z premýšľania ma vytrhlo iba silné Liamove objatie.  Pomaly som na neho otočila hlavu a usmiala som sa.

„Konečne spolu,“ povedal a opreli sme sa čelami.

„Konečne spolu,“ zopakovala som, a obtrela som svoj nos o ten jeho. On naklonil hlavu a jemne sa mi obtrel o pery. Jemne som ich pootvorila a ona ma pobozkal. Do toho bozku vložil celú svoju lásku, a ja tú svoju. Tak mi chýbal tento pocit.

„Milujem ťa.“ Povedali sme navzájom medzi bozky, na čom sme sa zasmiali.  Ešte chvíľu sme tam sedeli v objatí. Po pár minútach sa mi začalo zívať. Liam si to všimol.

„Mali by sme ísť domov, si unavená,“ zavelil a zodvihol sa z lavičky. Ja som pred neho skočila a silno som ho objala.

„Teraz ťa už nepustím. Keď si už konečne tu. Nikomu ťa nedám,“ ešte silnejšie som ho stisla, aby som mu dala najavo, že to myslím smrteľne vážne.

 „Neboj sa. Všetko je dokonalé. Všetko je tak, ako to má byť,“ upokojoval ma. Pohladil ma po chrbte a do vlasov mi venoval bozk.

„Práve toho sa bojím. Vždy, keď je všetko dokonalé, niečo sa pokazí. Bojím sa, že o teba prídem. Že nás niečo rozdelí.“ Pozerala som mu stále do očí, a do tých mojich sa nahrnuli slzy.

„Neboj sa. Nič nás nerozdelí. Sľubujem,“  povedal pevne, až som mu skoro uverila. No stále som mala ten čudný pocit. Pocit, že sa niečo stane.

„Mali by sme ísť,“ povedala som. Liam ma chytil za ruku a vybrali sme sa von z parku. Keď sme už stáli na hlavnej ulici, stopli sme si taxi. Keďže bývame na druhej strane, ako pracujem. Nasadla som za vodiča a Liam si sadol vedľa mňa. Nadiktovala som vodičovi adresu a nevnímala som cestu. Väčšinou boli cesty prázdne. Prešli sme na hlavnú cestu a čakali sme na semafory. Keď prepla zelená, šofér šliapol na plyn. Prešiel na križovatku a tam sa to stalo. Ten nepríjemný pocit sa zviacnásobil a stal sa skutočnosťou.

# Môj pohľad na cestu po mojej strane.

# Blížiaci sa čierny Jeep.

# Môj výkrik.

# Brzdiaci taxikár.

# Liamove objatie.

# “Milujem ťa!“

# “Aj ja teba!“

# Silný náraz

# Veľa krvi

# Ticho.

Z pohľadu tretej osoby

Na semaforoch zasvietila zelená. Taxík sa pohol vpred, keď sa priamo na neho rúti veľký tmavý Jeep. Škrípanie bŕzd, prudký náraz, chaos, krik, panika, húkajúce sirény, výkriky z každej strany. Vodič na mieste mŕtvy. Dve nehybné telá na zadnom sedadle, ktoré sa držia za ruku. Všade veľa krvi. Policajti. Hasiči. Záchranári a lekári. A za to všetko môže opitý vodič Jeepu.