Just moment 22

Neprešli ani dva týždne, aj ja som pomaly, ale isto upadala do depresií. Elis si to všimla, no odmietla som s ňou o tom hovoriť. Snažila som sa, veľmi som sa snažila na neho zabudnúť, no nešlo to. A bola som si vedomá, že zato môžem aj ja. Nenechala som si to vysvetliť a bola som tvrdohlavá. Ale nechcem to vrátiť späť. Bolo to moje rozhodnutie a to nezmením. Svoj žiaľ zapíjam alkoholom, alebo fajčím. Priznám sa, že za posledné dva týždne som bola opitá asi polovicu s toho. Dá sa povedať, že pijem vždy, keď mám voľno. A ako prvý adept na opíjanie sa, bola ako inak – Arri.

Z ležania na gauči a prepínania programov ma vyrušil môj zvoniaci mobil. Siahla som poň a priala som hovor.

„Ahoj Ann, tak čo dnes podnikneme ?“ Ozval sa trocha piskľaví hlas.

„Arri, ani nevieš, aká som rada, že si zavolala. Keď ostanem doma o hodinu dlhšie, asi spácham samovraždu!“  Rýchlo som chrlila do telefónu slová.

„Takže o hodinku v parku?“

„Jasné, takže sa idem pripraviť,“ povedala som a zložila hovor. Vybehla som po schodoch hore a vošla do mojej izby – mimochodom pekne neupratanej.  Roztvorila som dvere do šatníka a vstúpila som dnu.  Vonku občas zasvietilo slnko spoza šedých oblakov. Vytiahla som si úzke rifle, ktoré boli na kraji vykrojené a spájali sa mašličkami. K tomu som zvolila čisto čierne tričko a biele Conversy.  V kúpeľni som sa jemne nalíčila a vlasy som si vyčesala do drdola. Načmárala som odkaz pre Elis na ružový papierik, ktorý som nalepila na chladničku. Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali pól šiestej.

„Do riti, meškám!“ Zanadávala som si pre seba, do vačku som strčila telefón, a do malej kabelky som strčila nejaké libry. Rýchlo som zamkla a vybrala som sa smerom k parku. Po ceste som si do kabelky pchala kľúče. Dlhý kus som však neprešla, pretože som do niekoho plnou silou vrazila.

„Do riti,“ zašomrala som a pošúchala som si boľavý nos.

„Ale, také pekné dievča a takto sa hnevá?“ Povedal neznámy hlas. Hneď na to som sa pozrela na neho a s údivom som otvorila ústa. Predo mnou stál chlapec, ktorí mohol mať približne toľko, čo ja. Mal tak dokonalé oči! Skoro ako... ach nič.

„Prepáč, naozaj som ťa nevidela,“ pozrela som sa na neho ospravedlňujúcim pohľadom.

„Akoby si aj mohla,“ zasmial sa „keď si mala hlavu strčenú skoro v kabelke?“

„Ja, ponáhľam sa.“  Prehovorila som a vybrala som sa do parku.

„Počkaj, to sa ani nezoznámime?“ Pozrel sa na mňa psím pohľadom.

„Prečo by sme sa mali?“ Nadvihla som obočie.

„Pretože sme susedia?“ Natočil hlavu na stranu, napravil si čiapku a sladko sa na mňa pozrel.  Ja som na neho len vyvalila s údivom oči.

„Zavri tie ústa, lebo ti tam vletí mucha.“  Povedal na oko vážne, ale videla som, ako mu trhá kútiky úst.

„A odkedy sme susedia?“

„Vlastne predvčerom som sa sem nasťahoval.“

„A ako vieš že tu bývam ja? Špehuješ ma?“ V duchu som si hlavu búchala o obrubník za to, akú sprostosť som povedala. Ale v skutočnosti som si len čapla po čele rukou.

„Vlastne nie, len som ťa videl, ako si vyšla s domu.“ Zasmial sa.

„Mohlo mi to byť jasné. Ja som Annie, ale volaj ma Ann,“ natiahla som k nemu ruku.

„Ja som Jayme, ale volaj ma Jay.“ Podal mi ruku, potriasol ňou, potom si ma pritiahol, čo ma dosť zaskočilo. Nakoniec som mu však objatie opätovala.

„Fajn, a kam máš namierené?“ Spýtala som sa.

„Vlastne, som mal na pláne zoznámiť sa so susedmi, ale nejako si mi do toho vošla.“

„Aha, a čo keby si išiel so mnou do parku?“

„Môže byť.“ Usmial sa na mňa a vybrali sme sa do parku, po ceste sme sa rozprávali a ja som mu povedala a Elis a Arri. A ešte o pár chalanoch s partie, s ktorou som práve išla von. Po desiatich minútach sme tam boli.

„Ahoj Arri, prepáč že meškám ale...“ Nedopovedala som, lebo mi skočila do reči.

„To je v pohode stretla som Toma a...,“zasekla sa „Jay?“ Otočila sa na Jaya, ktorý sa tváril prekvapene a .. Zaskočene? Nahnevane?  nevedela som rozlúštiť výraz jeho tváre.

„Ahoj Arri, ahoj Tom.“ Povedal im s poker face-om v tvári.

„Tak toto by ste mi mali vysvetliť. Nehovoril si, že si sa predvčerom prisťahoval?“

„Áno, ale vlastne som sa iba presťahoval z opačného konca mesta sem. A ostatné je nadlho.“

„Fajn tak čo, ideme sa zabaviť?“ Spýtala som sa, načo ostatný len pokývali hlavou. Tak sme sa vybrali do najbližšieho baru. Ja som s Jayom išla pozadu a Arri s Tomom vpredu a náruživo sa spolu o niečom rozprávali. Nejako som to neriešila a ďalej som sa bavila s Jayom. Bol strašne zlatý a v pohode chalan. Ani sa mi nezdalo, že ho poznám iba hodinku. Za tú hodinu sme sa o sebe dosť vecí dozvedeli.  Keď sme prišli do baru, bolo plné, ale jeden stôl bol voľný. Hneď sme si k nemu sadli. Arri objednala každému dvojitú whisky, ktorú sme do seba kopli. Teda až na Jaya, ten povedal, že nepije. Už.  Neriešila som to. Takto išlo ďalších pár kôl, až sme sa dostávali do nálady. Mali sme toho v sebe celkovo dosť.  Arri s Tomom si išli zatancovať a ja s Jayom, sme ostali sedieť.  Pod množstvom alkoholu, ktoré som v sebe mala, som sa k nemu pritúlila, objala som ho a hlavu som si oprela o jeho rameno. On si ma privinul k sebe bližšie. Po polhodinke prišla Arri naspäť s ďalšími pohármi ktoré som do seba naliala. Arri s Tomom sa znova niekam vyparili. Dá sa povedať že už som bola na mol, takže som veľmi nevnímala okolie. Jay sa postavil a priniesol mi pohár studenej vody.

„Myslím, že by si to mala vypiť. Je v tom aj aspirin.“ Nič som mu na to nepovedala, iba som to vypila. Bolo to, akoby mi niekto vlepil facku. Hneď ma to prebralo k zmyslom, aj keď ten alkohol vo mne bol.  Po asi hodine sa vrátila aj Arri. A nie naprázdno. V ruke mala zapálenú cigaretu. Nie len takú cigaretu, ale jointa. 

„Daj si Ann.“ Ja som iba pokrútila hlavou na znak nesúhlasu.

„Ale no ták. Potiahni si.“

„Arri, povedala som, že nechcem!“ Hovorila som už trochu hlasnejšie.

„Ale no ták, Arri, Nechaj ju. Keď nechce je to jej vec.“ Pustil sa do toho Jay.  To som už pohľad upriamila na Toma, ktorý mal v rukách ihlu so žltkastou tekutinou. Toto je už veľa aj na mňa. To som však nečakala, čo urobil po tom. Ihlu mi zapichol do nohy a chystal sa ju stlačiť, no to mu už jednu vrazil Jay. On jednou ranou ležal na zemi. Jay mi opatrne vytiahol striekačku z nohy a hodil ju na zem. Ja som od preľaknutia začala plakať.

„Myslel som, že ste s tým už prestali!“ Vykríkol na nich Jay.

„Poď Ann.“ Ťahal ma odtiaľ. Ja som však bola v šoku, tak ma zobral na ruky a vyšiel so mnou von. Keď sme prešli do parku, kde sme sa pred tým stretli, posadil sa so mnou na lavičku tak, že som mu sedela na nohách. Ja som sa mu hodila okolo krku a vzlykala. On ma hladil po chrbte a utešoval ma.

„Ann, no tak. Psst. Nič ti nebude. Nestihol ti to pichnúť.“

„Ďa-kujem ti.“ Vydrala som zo seba sekane.

„To nestojí za reč.“ Ešte tuhšie ma objal.  Konečne po dlhej dobe, sa cítim pri niekom bezpečne.

S pohľadu Jaya

Sedeli sme tam asi hodinu a ona bola o mňa opretá. Už sa začalo byť chladnejšie a bola tma. Mohlo byť tak desať hodín večer.

„Ann, mali by sme ísť.“ Povedal som jej, no ona nič nepovedala.

„Ann..“ Ohlásil som ju ešte raz. Musel som sa usmiať. Ona na mne zaspala. Tak som ju chytil za nohy, podoprel som jej chrbát a vybral som sa s ňou domov. Cesta trvala asi desať minút, keďže  park bol hneď pred naším domom. My sme však boli na jeho opačnom konci. S odomykaním  som mal menšie problémy, no nakoniec sa mi podarilo ich odomknúť. Ann som položil na posteľ a zakryl som ju. Zbehol som dole a napustil som si vodu. Sadol som si pri barový pult a rozmýšľal som nad Arri a Tomom. Myslel som si, že s tým prestali, že to už robiť nebudú, no oni si povedať nedali. Aj keď som Ann poznal, nemohol som im dovoliť, aby z nej urobili to, čo so mnou. Vtedy som potreboval niekoho blízkeho, no nemal som ho. A jej nemôžem dovoliť, aby skončila ako ja.

Arri