Heart attack 19

Takže sa hlásim po sto rokoch znova, ale tentoraz s novou časťou k poviedke Heart attack. Tak škaredo som to ukončila v ten osemnástej časti, tak to skúsim aspoň trocha napraviť.

Pozn. : a na univerzite Middlesex sa myslím nenosia uniformy, no aspoň čo som si všimla podľa obrázkoch. U mňa v poviedku ich majú, a keď som ich tam dala tak som to nechcela už meniť, pretože by som musela aj kúsok deja zmeniť. 

Dúfam, že sa vám bude časť páčiť... Komentáre potešia :D

            Od toho dňa, keď som sa napokon rozhodla, že nič nebudem mať s Niallom a ani s Harrym prebehli približne dva mesiace. Počas týždňa ako bola v Londýne Katy sme si užili kopec zábavy. Chcela poznať chalanov, ale kvôli mne zmenila názor. Z jednej strany som bola rada, ale z tej druhej ani nie. Žerie ma svedomie z toho, čo sok urobila a hlavne kvôli nej. Chcela sa s nimi spoznať, no kvôli mne nemá šanca. Musím jej to v blízkej budúcnosti vynahradiť.

           

Ale späť k téme. Počas tých dvoch mesiacov som pracovala v jednom butiku, aj keď mi Suzie hovorila, že to nie je nutné. Ale ja som chcela. A teraz v septembri som aj začala chodiť na univerzitu. O prijatí na ňu som vedela už keď som skončila na strednej. Iba som o tom nikomu nepovedala. Rozmýšľala som, či ísť alebo nie. Napokon som sa rozhodla pre áno.

            Ráno som sa zobudila na zvonenie môjho budíka. Vyliezla som z postele a rovno si to namierila do sprchy. Potrebovala som niečo na prebratie. Tak ako každý pondelok. Ešte stále si len zvykám na starý režim. Ráno skorý budík, škola, poobede hudobná a večer učenie a spať.

            Obliekla som si uniformu. Do batoha dala ešte potrebné veci a mohla som ísť. Na chodbe som si obula čierne balerínky, ktoré sa hodili k uniforme. Potom som vyšla z bytu a zavrela dvere za sebou.

            Cesta na najbližšiu autobusovú zastávku mi prešla rýchlo. Ani na autobusom nemusela dlho čakať. Prišiel pár minút po mne.

            Nastúpila som. Sadla som si na prvé voľné miesto, ktoré som našla. Sledovala som cestu von oknom.

O chvíľu sme zastavili na jednej z pár zastávok, ktoré boli po ceste. Ľudia nastúpili a už sme aj išli ďalej. Veľmi som nesledovala, kto nastúpil. Hľadela som von oknom.

Zrazu si niekto odkašľal a spýtal sa : „Je tu voľné?“

Upriamila som pohľad k tej osobe. Stál tam celkom pekný chalan. Ale kde, len táram. Pekný bol a veľmi.

Má krátke hnedé vlasy a modré oči. Na sebe má podobnú uniformu, len v chlapčenskej verzii.

Rýchlo som prikývla na súhlas, aby si nevšimol, ako som si ho prezrela.

Sadol si vedľa mňa a ja som radšej sa pozrela von oknom. No v skle som videla, že sa pozerá na mňa.

„Tiež chodíš na univerzitu Middlesex?“ spýtal sa ma zrazu.

Otočila som pohľad znova naňho a prikývla.

„Na ktorú fakultu chodíš?“

„Na Business school. Tento rok som začala,“ odpovedala som mu.

„Vážne? Aj ja tam chodím. Som druhom ročníku. A preto si sa mi zdala známa. Voľaktorý deň som ťa tam videl,“ usmial sa. Opätovala som mu úsmev.

„Ináč som Tom,“ podal mi ruku.

„Ja Adne,“ prijala som ju.

„Si priamo odtiaľto z Anglicka, či od inakadiaľ?“

„ Pochádzam zo Slovenska, ale už od júna bývam tu v Londýne u sesternici,“ priznala som.

„Odkiaľ presne?“ spýtal sa ma tentoraz po slovensky. S tým mi úplne vyrazil dych. A to myslím vážne. Toto som vôbec nečakala.

„Ty... Ty vieš... po slovensky?“ trocha som sa zakoktala. Pokračovala som taktiež po slovensky.

„Viem, keďže odtiaľ taktiež pochádzam,“ smial sa.

„Nesmej sa mi. Ani vo sne by mi nenapadlo, že tu stretnem nejakého Slováka. Prekvapil si ma,“ obraňovala som sa.

Autobus zastal. Pozrela som von oknom. Boli sme už na správnej zastávke. Tak som sa zdvihla. Tom sa taktiež pozrel a potom urobil to, čo aj ja. Predrali sme sa von z autobusu a zamierili smerom do školy. Nebolo to ďaleko. Cestou sme sa ešte rozprávali.

„Tak maj sa zatiaľ. Rád som ťa spoznal Ad,“ zakýval mi a bežal ku skupinke chalanov. Asi jeho kamarátov. Ja som pokračovala ďalej svojej ceste. Rovno do školy.

Cez obednú prestávku som išla do jedálne. No neviem ako to pomenovať. Slovo jedáleň sa veľmi nehodí. Je to veľké miesto s bufetom a stolmi so stoličkami. Je to v strede budovy a nie je to v miestnosti.

Kúpila som si niečo pod zub a sadla si k voľnému stolu. Tak ako tých pár týždňov, ktoré som tu. Ešte tu niekoho nepoznám. Ešte som sa nestihla spriateliť veľmi s nikým.

Vybrala som si mobil a pozrela, koľko je hodín. Ostávalo mi ešte dvadsať minút do ďalšej prednášky.

Pustila som sa do bagety, ktorú som si kúpila. Je celkom chutná, ale nabudúce si radšej donesiem niečo vlastné.

Keď som ju dojedla, zapila som ju minerálkou.

Ešte stále mi ostávalo veľa času, tak som si zobrala mobil. Z tašky som vybrala slúchatka a zapojila ich. Jedno som si dala do ucha a pustila hudbu. Nastavila som náhodný výber.

            Pri prvej piesni som sa trocha zarazila. Započula som jeho hlas.

Hneď som si vybrala slúchatko z ucha a v mobile preprala pieseň. Nechcem naňho myslieť. Ani na jedného z nich. Bola to chyba, ktorá sa už nebude opakovať. Nesmie. A vôbec. Čo robí tá pieseň v mojom mobile. Nepamätám si, že by som si ju tam dávala. Radšej ju hneď aj vymažem.

Zobrala som mobil zo stola, že idem vymazať tú pieseň, keď si niekto prisadol ku mne.

„Ahoj,“ ten niekto ma pozdravil. Zdvihla som hlavu. Vedľa mňa sedel Tom.

„Ahoj,“ tiež som ho pozdravila.

„Čo robíš?“ spýtal sa ma.

„Len čakám, kedy mi začne ďalšia prednáška,“ odpovedala som mu a pozrela na hodinky.

            „Kedy ti začína?“

            „O takých desať minút.“

            „Ja mám ďalšiu až o pol hodinu. Čo robíš po škole?“ Táto otázka ma trocha prekvapila.

            „No mala by som mať hodinu hry na gitaru, ale včera mi učiteľ písal, že dnes nemá čas veľmi na mňa. Takže neviem ešte, čo budem robiť. Keď sesternica nebude pracovať, tak ju možno nahovorím, aby sme zašli niekam von. Napríklad do kina alebo tak.“

            „Takže nič. S chalanmi ideme hrať bowling a keďže nemáš žiadne plány, tak by si sa mohla pridať. Chýba nám jeden člen. A kamarátov bratranec povedal, že to nestíha. Tak budem rád ak sa pridáš,“ usmial sa.

„Dobre. Ale bowling som nehrala už najmenej sto rokov,“ priznala som.

„To nevadí. Kde bývaš? Vyzdvihneme ťa.“ Nadiktovala som mu adresu, ktorú si hneď aj zapísal.

„Dáš mi aj tvoje číslo? Dám ti vedieť, kedy presne to,“ spýtal sa. Prikývla som a nadiktovala mu aj to. Uložil si ho do mobilu. Potom ma prezvonil, aby som mala aj ja jeho.

„Ďakujem,“ povedala mu. Pozrela som sa na hodinky. Hneď som vstala.

„Prepáč, ale už musím ísť. Za tri minúty mi začína tá prednáška a nechcem meškať. Tak ahoj a vidíme sa potom,“ povedala som mu a zobrala tašku.

„Jasne, tak zatiaľ ahoj.“

Zobrala som ešte prázdny obal z bagety a cestou ho vyhodila do koša.

Na prednášku som akurát dobehla. Sadla som si na voľné miesto a čakala. Chvíľu po mne došiel aj profesor a začal prednášku z účtovníctva.

Tom Blazek