Just moment 24

Z pohľadu Jaya

Prešli necelé dva týždne, čo sa poznám s Ann a Elis. Musím povedať, že Ann je super kamarátka. No a Elis, tú beriem možno ako niečo viac. Dosť sme sa spriatelili za ten čas. Ann je niečo, ako najlepšia priateľka. Vie o nej všetko a dá sa povedať, že aj ona o mne. Až na jednu dosť dôležitú vec, ktorú jej tak či tak, časom poviem. A ako jej priateľ, som si  všimol, že ju stále niečo trápi, a ja som vedel, že za tím stojí jediná vec, teda skôr osoba – Liam. Naposledy sme sa s ňou rozprávali o Liamovi. Je na nej vidno, že ho naozaj stále ľúbi.  A ja som sa rozhodol, že jej pomôžem. Na internete som pohľadal rôzne články, o údajnom „romániku Liama Payna“.  Pod jedným článkom bol pridaný súbor, ktorý som si stiahol. Keď som ho otvoril som zistil, že to bolo niečo ako súdny rozsudok o tom, že to je podvrh a klamstvo.  Tak toto určite Ann nevidela. Bolo tam písané, že to dievča sa na neho lepilo, pretože si ich najal ich – teraz už bývalý  manažment.  Vraj sa dozvedeli o Liamovom vzťahu s Ann a snažili sa ich rozdeliť; čo sa im aj podarilo. Dokument som si vtlačil a zavolal som Elis. Tá klopala už po pár minútach. Keď som otvoril, bola celá zadychčaná.

„Prečo si taká udychčaná ?“

„Vrav – vravel si, že sa mám ponáhľať.“ Povedala pomedzi nádychy a ja som sa na nej zasmial. Pustil som ju dnu, a porozprával som jej všetko, čo som našiel na internete a podal som jej vytlačený dokument.

„Takže ty sa postaráš o Ann, a ja o Liama. Dohodnuté?“ Navrhol som jej.

„Fajn, Ann po tomto určite zmení  názor na túto vec. Ale prosím ťa, ty nebuď naivný. Ako by si sa ty dostal k Liamovi ?“ Zasmiala  sa.

„No myslím si, že by si o mne niečo mala vedieť...“

Z pohľadu Elis

Hneď, ako som odišla od Jaya, som ukázal Elis ten dokument.  Tá sa rozplakala a začala si búchať rukou po čele.

„Som taká blbá..“ Kritizovala sa, ale vlastne mala pravdu.

„Ann, takto nehovor. Síce si zato môžeš sama, ale určite sa to dá napraviť,“ utešovala som ju.

„Nie Elis! Nič sa nedá napraviť! Všetko som to pokazila!“ Kričala a s plačom utiekla do svojej izby.

Zatiaľ z pohľadu Liama

Celé dva mesiace som nevyšiel z domu. Väčšinu času som nadával, aký som hlúpy, snažil som sa dovolať Ann, alebo som len tak plakal. Áno, som chlap, ale zlomené srdce naozaj bolí. A kvôli Ann, by som si vyplakal aj dušu. Chalani sa ma snažili prehovoriť, rozveseliť alebo aspoň vytiahnuť von, ale ja som ich ignoroval. Až pokým neprišiel Louis s tým, že zato môže manažment. To ma naozaj dorazilo. Všetko sa okolo toho našťastie vyriešilo, a chalani sa postarali o to, aby ich vyhodili. Behali s tým po súdoch a všetko to vybavili. Ja som sa nezmohol na viac, ako im pekne vynadať a odísť. Bol som v koncoch. Nevedel som čo mám robiť. 

A teraz, ako každý deň, som ležal na gauči a nezmyselne  som upieral svoj zrak na televíziu, keď mi zrazu zazvonil mobil.  Na mobile mi okamžite vyskočila fotka, na ktorú mám veľa spomienok. S radosťou som zodvihol hovor a priložil som si telefón k uchu.

„Ahoj, som tak rád že si sa ozval. Ako dlho sme sa nevideli?“

„Ahoj Liam, som rád že si ma ešte pamätáš, myslel som si, že po toľkých rokoch, si to pamätať nebudeš.“

„Akoby som si nemohol pamätať môjho najlepšieho kamaráta?“

„To ma potešilo. Čo keby si ma prišiel pozrieť do Cambridgu? Potrebujem sa s tebou o niečom porozprávať.“

„Prečo nie. Aj tak nemám nič na práci. Čo tak zajtra?“

„Čo tak ešte dnes?“

„To je až také vážne ?“

„No vlastne, ide tu skôr o teba ako o mňa ale ak by sa dalo, mohol by si prísť dnes?“

„Jasné, pozriem, kedy mi letí najbližšie lietadlo a prídem.“

„Fajn som rád. Pošlem ti SMS-kou moju adresu.“

„Dobre vidíme sa. Som naozaj rád že si zavolal. Ahoj.“ Hneď ako zložil, som zapol notebook a zaregistroval som si letenku. Lietadlo mi letí o dve hodiny, takže  o hodinu by som mal byť na letisku. Zbalil som si pár vecí do kufru a zavolal som si taxi. Po ceste na letisko, som zavolal Harrymu, že odchádzam a neviem kedy sa vrátim. Ten iba skonštatoval, aby som neurobil nejakú hlúposť.

*                                             *                                                  *

Taxikár zastal pred veľký domom. Podal som mu peniaze, vystúpil som z auta a čo najrýchlejšie som prešiel k dverám. Zazvonil som a hneď na to sa dvere otvorili.

„Ahoj Liam, takže si prišiel!“ Privítal ma Jay.

„Ahoj Jay, ani si nevieš predstaviť, aký som rád, že ťa vidím.“  Objali sme sa a Jay ma vtiahol dnu so slovami: „Nechcem mať kopu novinárov pred domom.“

Zložil som si veci a prešli sme do obývačky. Tam sme sa usadili a Jay nám doniesol dva poháre vody.  Odpil som si s pohára a položil ho späť na konferenčný stolík.

„Tak ako žiješ?“ Spýtal som sa ho a on mi porozprával čo sa za tie dva roky, čo sme sa nevideli stalo. Tie drogy ma vlastne dosť dostali.

„A vlastne, keby som nevrazil do mojej susedy, teraz mojej dá sa povedať najlepšej kamarátky,  v ten deň, čo išla von s Arri a Tomom von. Skončila by rovnako ako ja. Keď som do nej narazil, sme sa zoznámili a ona navrhla, aby som s ňou išiel von. A vlastne tam sa to stalo. Chceli jej priamo predo mnou vpichnúť to svinstvo do nohy. A keďže bola dosť opitá a v šoku, zobral som ju domov. Som rád že som to dievča spoznal a neodpustil by som si, keby sa jej niečo stane.“

Nechápavo som na neho pozeral.  Čo za odporných ľudí to mohlo urobiť?

„A čo je teraz s tými dvomi?“

„No skončili v base. Udali sme ich a oni ich odsúdili na desať rokov minimálne.“

„Fakt si sa nezmenil. Si stále ten istý Jay, akého som poznal. Stále pomáhaš iným.“

„A preto som ťa sem aj zavolal.  Tá kamarátka má zlomené srdce. A ja dúfam že jej ho zlepíš do hromady.“

„Myslíš, že kvôli tomu, že som slávny jej zahojím zlomené srdce? A navyše ho mám zlomené aj ja.“

„Veď práve, mohli by ste si pomôcť navzájom.“ Po tejto vete som sa na neho nechápavo potrel.

„Hádam si nemyslíš, že sa s niekým len tak dám do..“ nedopovedal som lebo mi skočil do reči.

„Nie, nemyslím. Ja to viem. Liam, nechápeš to. TY tú osobu poznáš. Liam, je to Ann.“ Pri poslednom slove som zmrzol. Celým telom mi prešla triaška a ja som sa nezmohol ani na slovo. Bolo to, akoby mi niekto.. proste neviem to k ničomu prirovnať.  Asi päť minút som tam sedel a sledoval som len tak na stenu. Až vtedy mi to napadlo.

„Počkať. Hovoríš o tej Ann, s ktorou som chodil?“

„Áno, hovorím o tej Ann, ktorá ťa ešte stále miluje.“

„A to vieš odkiaľ?“ Zasmial sa.

„Aspoň vidím, ako si ma počúval. Ona bolo to dievča, ktoré je moja najlepšia kamarátka, a to dievča, ktorému chceli Arri a Tom pichnúť tú drogu. Myslíš, že som ťa sem volal kvôli nejakému cudziemu dievčaťu?“

„Ja neviem, ale ďakujem, že si jej pomohol.“

„To nestojí za reč, no a teraz to je na tebe, aby ste sa dali znova do kopy.“

„Ale čo keď mi neuverí? Čo keď ma vyhodí? A čo keď..“

„Dosť! Liam ona ťa ľúbi..ani nevieš, koľkokrát kvôli tebe plakala, a mimochodom, rozprávali sme sa o tom.“

„Naozaj?“ Spýtal som sa s toľkou nádejou v hlase ako nikdy pred tým.

„Smrteľne. Dokonca tu je aj Elis.“

„Si zo mňa robíš srandu?“

„Nie, ale zavolám jej, aby sem prišla.“ Hneď ako to dohovoril, vytočil jej číslo a povedal jej, aby sem prišla, pretože má pre ňu prekvapenie. Ale zdôraznil, aby prišla bez Ann. Ani sme sa nenazdali a niekto klopal na dvere. Jay išiel otvoriť.

„Ahoj,“ počul som z chodby.

„Ahoj, tak čo Ann?“ Spýtal sa jej Jay.

„Je s toho na dne. Búchala si ruku a čelo a celý deň preplakala. Nadávala si, že Liamovi neverila a že to už nikdy nenapraví.“ Odpovedala Jayovi. Ten sa zachechtal a dodal: „Never say never!“ Potom som iba počul kroky, ktoré smerovali do obývačky. Postavil som sa z gauča a išiel som Elis na proti. Keď ma zazrela otvorila dokorán ústa a zízala na mňa, na Jay a znova na mňa.

„Liam!“ Vykríkla po chvíľke a hodila sa mi okolo krku. Chýbala mi. Stále tá istá blonďavá a bláznivá Elis.

„Elis, chýbala si mi.“ Opätoval som jej objatie.

„Aj ty mne. Ale viac si chýbal Ann.“ Usmiala sa na mňa. Potom sme si všetci sadli a rozprávali sme sa o rôznych veciach. O Ann, chalanoch, a predovšetkým o tom, ako ma sem Jay dostal.

„Takže vy dvaja ste najlepší priatelia?“ Spýtala sa Elis.

„Vlastne áno. Jay je pre mňa niečo ako Harry, Louis, Niall a Zayn.“

„Iba sme sa dosť dlho nevideli,“ doplnil ma Jay.

„Jay, vymyslel si to dokonale.“ Pochválila ho Elis, skočila na neho a pobozkala ho. Ja som na nich iba s údivom pozeral.  Keď sa od seba odtiahli – asi po piatich minútach, sa na seba obidvaja usmievali.

„Nehovorili ste, že ste spolu.“ Iba mykli plecami a naraz poznamenali, že už spolu sú. Celý večer sme sa rozprávali.  A Elis mi porozprávala, ako to bolo celé s Anninho pohľadu. Priznám sa, že keby to uvidím ja, myslím si to isté.

„A inak Elis, prečo máš na sebe pyžamo?“  Ukázal som na jej pyžamo, ktoré bolo mimochodom podobné tomu Louisovmu.

„Lebo som prišla z domu?“ Nadvihla obočie. „Aha, ty nevieš kde bývam, však?“

„Presne tak!“ Prikývol som.  Ona iba ukázala von oknom na vedľajší dom.

„Však sranduješ? Chceš mi povedať, že hneď vedľa tohto domu, je Ann?“

„Presne tak. Ale myslím si, že by si mal počkať do zajtra. Keď už ste obaja vydržali tak dlho, jednu noc vydržíš. A myslím si, že ona už aj tak spí. Preplakala celý deň a určite je s toho unavená.“

„Asi máš pravdu. Tak to bude lepšie. Aspoň si rozmyslím, čo jej vlastne poviem.“

„Osobne si myslím, že nebudeš potrebovať slová.“ Povedala Elis.

„Asi tak. A už aj viem ako to urobíme.“ Usmial sa Jay. 

„Dobre chalani, idem spať. Domov. Majte sa,“ vybrala sa domov.

„Myslím, že aj ja si pôjdem ľahnúť.“ Povedal som.

„Fajn, prvé dvere na ľavo.“ Zakričal mi Jay od dverí.