Just moment 21

„Vážení cestujúci letu do Cambridgu, dostavte sa pri východ číslo 4.“ Ozval sa príjemný hlas, ktorý ohlasoval náš let. Zobrali sme si veci a vybrali sa na stanovené miesto. Ani sme sa nenazdali a sedeli sme v lietadle. Sadla som si vedľa okna a Elis sedela vedľa mňa. Po ohlásení letušky sme sa všetci pripútali. Ja som si vytiahla mobil, strčila som si sluchadká do uší a nevnímala som okolie. Posledný krát som sa pozrela s lietadla na Londýn a odvrátila som zrak. Zavrela som si oči a započúvala som sa do hudby. Pri pesničke Mika – Rain som sa pousmiala. Spomenula som si, ako sme na našej „party“ na chate tancovali a hrali sme sa na lietadielka. Ako inak, úsmev vystriedali slzy. Prečo je také ťažké na to zabudnúť?

Prešli necelé dve hodiny a už sme stáli s kuframi pred letiskom v Cambridge. Zastavili sme si taxík. Taxikár nám pomohol s kuframi a nasadli sme.

„Kam to bude slečny?“ Spýtal sa taxikár.

„Park Parade 18 prosím.“

„Samozrejme.“ Odvetil a venoval sa šoférovaniu. O pol hodinku sme stáli pred krásnym domom. Teda bola to skromná ulička s rovnakými spojenými domami.

Vystúpili sme aj s kuframi a zazvonili sme na zvonček. Otvorila nám milá pani. Mohla mať tak okolo 40.

„Dobrý, ja som Annie Stywensová a toto je moja kamarátka Elis. Predvčerom sme spolu volali.“

„Samozrejme, rada vás spoznávam poďte ďalej, iba na vás som čakala.“ Povedala a pozvala nás dnu. Prezreli sme si spoločne celý dom. Bol krásny a bolo v ňom veľa svetla, vďaka veľkým oknám. Z menšej chodby sme prešli rovno do Obývačky spojenou s jedálňou a kuchyňou. Na poschodí boli štyri priestranné izby a každá z nich mala vlastnú kúpeľňu a šatník. Skvelé.

„Tak, dúfam že sa vám tu páči.“

„Samozrejme. Je to tu nádherné.“

„Áno naozaj to tu je krásne. A ak sa môžem spýtať, prečo to dávate do prenájmu?“ Zapojila sa Elis.

„Vlastne, ja som to zdedila po mojich starých rodičoch. Ja s mojou rodinou bývame na opačnej strane Cambridgu. Tuto vašej kamarátke som už povedala, že prenajímame aj dom vedľa, takže si môžete vybrať. Ten druhý je trošku iný. Môžeme sa ísť pozrieť aj na ten.“

„Aha, tak sa poďme pozrieť aj na ten druhý.“ Povedala Elis. Po prehliadke druhého domu sme sa s Elis zhodli, že ten prvý nám vyhovuje lepšie. Pani Marsonová nám dala kľúče, a dohodli sme sa, že peniaze jej budeme posielať na účet. Hneď ako pani Marsonová odišla, rozbehli sme sa hore. Hneď som vletela do izby oproti schodom. Bola to stredná izba a rovno oproti dverám sa týčilo veľké okno, na ktorom sa dalo ležať a relaxovať.

 Táto izba mi hneď padla do oka. Keď som sa poobzerala po izbe, otvorila som obrovský šatník. Po jednej strane bolo miesto na topánky, na druhej bolo miesto na oblečenie a v strede bolo obrovské zrkadlo. Proste raj!

 Vyšla som z mojej izby a zamierila som k otvoreným dverám. Naskytla som sa v Elisinej izbe.  Bola útulná a veľká ako moja. Len tam nemala také okno ako ja. Bod pre mňa. Práve som ju nachytala s otvorenými  ústami  v šatníku. Akoby som videla seba pred par minútami. Šatník bol presne rovnaký ako môj. No na môj vkus bol až príliš.. eh ružový. Ale bol pekný. Prenesiem sa cez to.

 Z jej izby sme prešli späť do mojej. Poobzerala sa a išli sme pozrieť zvyšné dve izby, ktoré asi budú hosťovské. S Elis máme dá sa povedať stredné izby a bočné ostali. Obidve boli rovnaké, ale menšie ako tie naše. Bingo! Myslím si, že som si vybrala najlepšie ako som mohla. Podvečer som si vybalila pár vecí z krabici a poukladala ich na poličku nad mojou posteľou. Medzi nimi boli aj fotky. Chytila som do ruky fotorámik, v ktorom som mala fotku mňa a Liama.  Pozrela som sa na ňu, položila ju na nočný stolík. Ľahla som si na posteľ a len tak pre seba si povedala : „Veselé výročie Ann!“

Prešiel týždeň, čo sme sa sem s Elis nasťahovali. Dokonca sme si našli obe prácu. Elis robí výpomocnú kaderníčku v neďalekom kaderníctve.  Ja mám prácu ešte bližšie. Robím vo väčšej kaviarni s názvom „Cóte brasserie“. Nástupný plat by mal byť okolo 500£. Čo nie je zlé na to, že dva dni robím a dva mám voľno.  Elis zarába podobne, takže s platením nájomného nebude žiadny problém. Je utorok ráno, a práve pozerám na svoj odraz v zrkadle. Zubná kefka v ústach, kruhy pod očami a rozmazaný make-up. Ak sa pýtate, či som už zabudla na Liama, odpoveď je nie. Stále na neho myslím, stále ho milujem, stále za ním plačem. Je to akoby vám niekto vytrhol srdce s hrude. Prázdno.

Po akom takom upravení svojej osoby, som sa vybrala do práce. Vlastne, moja práca je od nášho domu iba za rohom. Prešla som vedľa parku na Park parade. Ako každé ráno, sa tu prechádzali zamilované páriky, hrali sa tu deti, alebo venčili svojich miláčikov. Zabočila som za roh a prešla pár metrov. Otvorila som dvere a prešla som k šatni. Nikto tu nebol, to je divné. Obliekla som si čierne legíny, úzke čierne tričko s logom podniku a okolo pásu som si zaviazala zásteru.

„Tak pripravená?“, povedala mne známa osoba, až som sa zľakla.

„Arri, vyľakala si ma!“ Povedala som jej, no ona len mykla plecami  a objala ma.

„Si blázon.“ Zasmiala som sa.

„Preto ma máš rada.“ Uškrnula sa.

„Dobre, mali by sme sa pustiť do práce.“ Prikývla a my sme sa vybrali pripraviť kaviareň na otvorenie. Len čo sme skončili, sa narvali dnu ľudia. Obzvlášť ráno to tu je rušné. Od otvorenie, čo je od deviatej, sú tu ľudia približne do jedenástej. Potom je tu - dá sa povedať až veľmi ticho. O jednej príde ďalšia várka ľudí, ktorá tu pobudne asi do pol tretej. No a nakoniec, sem prídu o siedmej a sú tu až do záverečnej. To je asi tak celý náš denný program. S Arrianou sme sa veľmi skamarátili, už len kvôli tomu, že sa máme kedy porozprávať. Služby robím iba s ňou, začo som rada, lebo ostatný sú tak 40+. A musím povedať, že viac ľudí tu je keď pracujem ja s Arri. Tá je rada, že konečne tu pracuje niekto mladší ako pani Graconová.

„Takže, máme také tri hodiny dá sa povedať – voľna.“ Začala Arri.

„No to máš pravdu. Naozaj sa mi táto práca páči.“

„Hej, tak čo budeme robiť? Nudím sa..,“ spýtala sa viac menej pre seba. „Tak mi vlastne povedz, prečo si sa sem presťahovala.“ Čakala som, kedy sa ma to spýta... a je to tu.

„No všetko to začalo tým, že môj chalan ma podviedol a ďalej som to tam nezvládala.“ Vysvetlila som jej v skratke. Samozrejme bez toho, aby vedela, že to je  Liam Payne.

„Ahá, chápem. Vlastne nie. Ale ešte sa ti nepodarilo na neho zabudnúť však?“ Dohovorila a z krabičky si vytiahla cigaretu a zapálila ju.

„Nie, nezabudla. Ani z ďaleka.“ Pozrela som sa na ňu smutne, zatiaľ čo ona vyfúkla hustý dym.  

„Neboj, ja ti pomôžem na to zabudnúť.“ Usmiala sa na mňa.

„Fajn..“ Odvetila som bez záujmu.

Unavená som sa zvalila na gauč a zapla telku. Počas sledovania Scary movie mi zazvonil mobil. Pozrela som sa na mobil a stlačila zelené tlačítko.

„Ahoj mami.“

„Ahoj zlatko, tak kedy ťa môžem prísť pozrieť?“

„Vlastne aj zajtra. Mám dva dni voľno.“

„Fajn tak prídem. Idem si zaregistrovať letenku. Dobrú noc.“

„Aj tebe!“

Ráno som sa zobudila celá dolámaná na gauči. Hneď som sa vybrala do kúpeľni. Zobrala som si mobil, na ktorom som si pustila hudbu. Napustila som si vaňu a vliezla som do nej.  Postupne sa mi uvoľňoval každý sval na tele. Nič neupokojí viac, ako teplý kúpeľ s hudbou. Až kým nezačne hrať 1D... Znova spomienky.

„Musím sa cez to preniesť.“ Povedala som si pre seba a postavila som sa z vani. Zabalila som sa do osušky a vysušila som si vlasy. Prešla som do mojej izby a zo šatníka som si vybrala tepláky a tričko. Vlasy som si uviazala do drdola a prešla som po schodoch dole, keď niekto zazvonil. Išla som otvoriť. Keď som otvorila vo dverách stála mama. Hneď som na ňu skočila a objala som ju.

„Ahoj mami. Chýbala si mi.“

„Aj ty mne zlatko.“

„Tak poď ďalej.“  Pozvala som ju dnu, a sadli sme si do obývačky. Tašky si zložila pri gauč a potom som jej ukázala celý dom.

„Vážne ste si vybrali dobre. Máte to tu krásne.“

„Ďakujeme, vieme.“

„A kde je vlastne Elis?“

„Ona je v práci, keď chceš, môžeme ju ísť pozrieť.“ Navrhla som.

„Zlatko, rada by som ale o tri hodiny mi letí lietadlo. Prišla som iba na otočku. Prídem ťa pozrieť inokedy. Teraz toho máme veľa v práci. A inak niečo si si doma zabudla..“ Hovorila, keď sme išli po schodoch dole.

„A čo?“ Nechápala som. Nič mi na to nepovedala. Keď sme prišli do obývačky,  niečo vyťahovala z kabelky. Otočila sa a v rukách mala šteňa. A nie len obyčajné šteňa, bola to Hope! Nechápem ako som na ňu mohla zabudnúť.

S mamou sme sa dobre porozprávali, hovorila mi, že Liam sa jej vždy snaží dovolať, ale ona to nezdvíha. Aspoň to tak tvrdí. Neviem, a je mi to jedno. Len dúfam, že mu nepovie moje číslo, nedajbože, kde bývam.

S pohľadu Daniell (Annina mama)

Ann ma bola odprevadiť na letisko. Bolo na nej vidieť, že je zničená. Liam jej určite chýba. Ale poznám ju. Ona mu len tak neodpustí, aj keď si myslím, že  on ju nepodviedol. Ale viem aká je moja dcéra. Ona je zaťatá, tvrdohlavá a vo veciach ako je táto, je hrozne ovplyvniteľná okolím. Ale myslím si, že ho ešte stále miluje.