Just coincidence or fate 1

A je tu nová viacdielna poviedka, ktorá vznikla vďaka nápadu mojej kamošky. Konečne som vedela využiť svoje znalosti návštevy chirurgie :D

„Bože, čo som komu urobila,“ položila som si vankúš na hlavu a pri ušiach trocha pritlačila. No nepomohlo to. Ten prekliaty budík som stále počula. Nakoniec som vankúš položila vedľa seba. Rukou som nahmatala budík a vypla ho. Pretočila som sa na chrbát. Zahľadela som sa na strop. Napokon som sa však prekonala vyliezla z postele. Prešla som do kúpeľne. Opláchla som si tvár studenou vodou, aby som sa prebrala. Zbehla som si na záchod a vrátila sa do izby. Obliekala som si žlté tielko, čierne strečové trojštvrťové nohavice na behanie a členkové ponožky. Vlasy som si vyčesala do vysokého copu.
 V kuchyni som sa ešte napila vody. Na chodbe som si obula tenisky a mohla ísť. Vyšla som z paneláku. Slnko pomaly len vychádzalo. Teraz je ten správny čas na behanie. Teraz ešte nikto nie je v parku, no okrem pár ďalších ľudí, ktorí tiež behajú. Väčšinou sú tam piati plus ja.

Klusom som prešla so parku. Tam som zastala a trocha ponaťahovala svalstvo. Je to dobré na začiatok. Inak mám svalovku a tá pri mojej práci nie je extra príjemná.

Po pár minútach, keď som sa ponaťahovala, som si dala slúchatka do uší a rozbehla sa. Nebežala som veľmi rýchlo. Tak by som sa len priveľmi vyčerpala.

Pri menšej zákrute som si všimla, že bežím s nejakým chalanom za rovno. Aj on si to všimol. No ani jednému to neprekážalo. Chcela som si ho trocha prezrieť, keďže nie vždy mám takéto šťastie. Trocha som pootočila hlavu a pozrela sa naňho. No to som nemala robiť . Kvôli tomu som si nevšimla menšiu trhlinu v chodníku a noha mi vkĺzla do nej. Nestihla som to rýchlo zaregistrovať a už som bola na zemi. Nahlas som zanadávala, pretože to bolelo. Nezvyknem nadávať, ale teraz to nejak vyletelo zo mňa. On si to tiež všimol a vrátil sa. Chytila som si pravý členok. Príšerne bolel. Preto som aj v očiach pocítila slzy. Zažmurkala som, aby som ich zahnala. Predsa sa tu teraz nerozplačem.

„Si v poriadku?“ zohol sa ku mne. Pokrútila som hlavou. Všimol si, že sa držím za členok. Rukou mi po ňom prešiel a ja som vykríkla od bolesti.

„Prepáč,“ ospravedlňujúco pozrel na mňa.

„V pohode. Som Hannah,“ povedala som mu.

„Ja Liam,“ usmial sa na mňa.

„Nie si ty náhodou jeden z tej skupiny... hmm, ako sa to len volala?“ spýtavo som pozrela naňho.

„One Direction?“ nadvihol obočie.

„Hej, tej,“ prikývla som.

„Áno som. Nie si fanúšička, že?“

„Vlastne nie. Iba som o vás počula a videla v televízore.“

„Aha.“ Pohla som nohou. Chcela som vstať. No nemala som to robiť. Pocítila som bolesť skoro celej nohe. Tvár sa mi skrivila v bolestivú grimasu. Aj som trocha zabudla na členok.

„Poď. Zoberiem ťa s tým členkom do nemocnice. Parkujem neďaleko,“ vstal. Otočil sa, že ide. Od kašľala som si. Otočil sa späť ku mne.

„Jáj, prepáč. Aj mi to vypadlo,“ zohol sa späť ku mne. Jednu ruku mi sunul pod kolená a druhou ma objal okolo pásu. Divne som pozrela naňho, no potom som si uvedomila, že  po vlastných mi to veľmi nepôjde. Objala som ho okolo krku. Zdvihol ma zo zeme. Prešli sme k jeho autu. Tam ma položil na lavičku, aby vedel odomknúť auto. Potom mi pomohol nastúpiť. Odviezli sme sa do nemocnice. Celú cestu sme sa rozprávali o kadečom. Väčšinou som však ja rozprávala. Nevadilo mi to, aspoň som nemyslela na bolesť. Zamestnalo mi to myšlienky.

Pri nemocnici zaparkoval neďaleko vchodu. No najbližšie ako sa dalo. Na rukách ma zobral dnu. Tam sme prešli na oddelenie chirurgie. Mala som šťastie, nebolo tam veľa ľudí. Sadli sme si a čakali. Vyšla sestrička a Liam prešiel k nej. Niečo jej povedal a vrátil sa ku mne. Spýtavo som pozrela naňho. Len sa usmial a vydvihol ma na ruky. Zobral ma hneď dnu. Posadil ma na posteľ, ktorá tam bola. Sestrička sa ma začala vypytovať, čo sa mi stalo. Povedala som jej, ako som nachvíľu nedávala pozor a stúpila do diery v chodníku, kde sa mi vyvrtol členok. Napísala niečo na kúsok papiera a podala mi ho.

„S týmto choďte na röntgen. Potom sa so snímkou vráťte. Chvíľku si však počkáte, doktor sa za chvíľu vráti.“ Zobrala som si od nej papier. Liam ma znova vydvihol a vyšli sme. Prešli sme na oddelenie röntgenu a sadli si. Tam nikto nebol. Nejaký muž po pár minútach vyšiel von. Dala som mu ten papierik a už ma Liam niesol dnu. Urobili mi snímok a vyšli sme. Chvíľu sme počkali a potom išli späť. Vtedy vyšla sestrička a kývla nám, aby sme išli hneď dnu. Podala som jej snímok. Ukázala nám, aby sme prešli hneď k doktori. Liam ma tam položil na stôl. Doktor si najskôr pozrel snímok, ktorý mu dala sestrička a potom prešiel ku mne. Trocha mi to tam postláčal.

„Mali ste šťastie. Nie je to zlomené, ale asi ste si natrhli sval. Nie je to nič vážne. Budete brať tabletky, ktoré vám predpíšem a zacelí sa to. A keď môžete, nepite veľmi mlieko. Keď pracujete na mieste, kde je veľa pohybu, radím vám, aby ste si zobrali aspoň na mesiac dovolenku,“ povedal.

„O tri týždne sa uvidíme na kontrole a nenamáhajte tú nohu veľmi. Toto ešte zoberte sestričke,“ podal mi nejaký papier. Liam ho zobral a prešli sme k sestričke. Podal jej papier. Zobrala si ho a naznačila mu, aby ma položil na posteľ, ktorá tam tiež mala. Prikázala mi, aby som si vyzula topánku  aj s ponožkou. S menšími ťažkosťami som jej vyhovela. Členok mi s dva druhmi krémov natrela a obviazala. Potom prešla k počítaču. Niečo doň naťukala a potom sa znova otočila k nám.

„Tu je recept. V lekárni vám presne vysvetlia kedy a koľko budete brať. U vidíme sa takto o tri týždne osemnásteho. Mám vás objednať?“ spýtala sa ma. Prikývla som. Znova sa otočila k počítaču a niečo doň ťukala. Keď skončila, rozlúčili sme sa išli.

V lekárni mi bol Liam vybrať lieky, pokým som čakala v aute. Vysvetlil mi, že kedy ich mám brať. Potom som mu nadiktovala moju adresu. Odviezol ma domov. Zobral ma až hore pred dvere. Mali sme však trocha smolu, keďže sa pokazil výťah a museli sme ísť po schodoch na piate poschodie. Odomkla som dvere a pozvala ho dnu. Sadli sme si v obývačke. Vtedy mi napadlo, že by som mala zavolať do práce.

„Nebude ti vadiť, keď si pri tebe zavolám do práce?“ spýtala som sa ho.

„Nie v pohode. Ja idem zatiaľ aj tak vedľa. Potrebujem zavolať chalanom. Určite už rozmýšľajú, kde toľko som,“ usmial sa a vyšiel. Natiahla som sa po telefón a vytočila Georgeove číslo. Je to môj šéf. Po treťom pípnutí mi to zdvihol.

„Ahoj, George. Viem, že je už neskoro a chcem ti vysvetliť aj svoju neprítomnosť. Prosím nepreruš ma,“ hneď som začala.

„Dobre. No spusti.“

„Vieš, stala sa mi taká menšia nepríjemná vec. Pri rannom behu sa mi vyvrtol členok a musela som ísť k lekárovi...“ Skočil mi do reči : „Ale si v poriadku, že?“

„Hovoril si, že ma nebudeš prerušovať a áno som. Len mám natrhnutý sval pri členku. Aspoň mesiac nemôžem ten členok namáhať,“ konečne som to dokončila.

„Jasné, hneď ti napíšem dovolenku a uzdrav sa,“ chcela som ho poprosiť, aby mi ju napísal, no predbehol ma. Som rada, že to pochopil. Preto ho mám aj rada a sme priatelia.  

„Ďakujem a ahoj.“ Tiež ma pozdravil a zrušil hovor. Vtedy sa aj Liam vrátil.

Ja viem Luci, že si chcela z tohto jednodielovku, no nejak mi nevydalo a v hlave sa mi to podarilo riadne rozviť. Dúfam, že ti to nevadí.