Heart attack 10

Luci, viem, že si chcela časť k Just coincidence or fate, ale iba pred chvíľou som došla domov a som unavená. Zajtra ti ju dám. Zatiaľ tu je táto 10. časť, ktorú som mala už napísanú. 

Niall

Hneď, ako sa skončil film, som sa opýtal Adne, či je pripravená. Prikývla. Vstali sme a vyšli do mojej izby.

V izbe si sadla na moju posteľ, pokým som išiel po gitaru. Potom som si sadol vedľa ňu a začal jej vysvetľovať, kde sa aký akord nachádza. Nechal som ju aj vyskúšať si to. Veľmi jej to  nešlo, tak som skúsil inú taktiku. Presadol som si za ňu. Chytil som ju za ruky a nasmeroval ich na to správne miesto. Takto som ju naučil jeden. To aj na dnes stačilo. Ak ho bude zajtra dobre vedieť, naučím ju ďalší.

,,Skús to teraz bez mojej pomoci," pustil som jej ruky, ale neodsadol si. Podarilo sa jej to až na tretí pokus.

,,Na začiatočníčka to nie je zlé," pochválil som ju. Pekne sa na mňa usmiala. Nedokázal som odtrhnúť pohľad od nej. Vyriešila to nakoniec ona. Odvrátila ho prvá.

,,Hneď prídem," povedala a vstala. Niekam odišla. Rozmýšľal som, či ísť za ňou alebo nie. Nakoniec som nešiel. Veď .predsa povedala, že hneď príde. Zobral som si gitaru a začal hrať. Nepremýšľal som nad tým, čo hrám. Proste som improvizoval. Vyrušilo ma až to, keď si ku mne niekto prisadol. Prestal som hrať a zdvihol hlavu. Vedľa mňa sedela Adne a usmievala sa.

„Bolo to skvelé. Normálne ti závidím, že tak dobre dokážeš hrať. To je z pesničky od vás?“

„Díki a vlastne nie. Nie je to z nikoho pesničky. Len som tak improvizoval,“ priznal som.

„Waw. Si dobrý. Nie, nie. To je slabé slovo. Si skvelý,“ chválila ma a dodala pusu na líce. Keď sa odtiahla, začervenala sa.

„Na dnes to by aj stačilo. Čo myslíš?“ Mykla plecami, že jej je to jedno.

„Môžem sa ťa na niečo spýtať?“ vážne som pozrel na ňu.

„Jasne. O čo ide?“

„Čo máš s Harrym?“ žralo ma to už ráno.

„Nič, prečo sa pýtaš?“ chcela vedieť.

„Lenže často si s ním,“ odvrátil som pohľad, aby nevidela ako sa červenám.

„Nehovor mi, že žiarliš. Nemáš prečo. A odteraz budem asi častejšie s tebou,“ smiala sa.

„Ako to myslíš, že častejšie?“ nedochádzalo mi to.

„Veď keď ma budeš učiť hrať na gitaru,“ nadvihla obočie. Potom mi to došlo.

„Nejdeme dolu? Pozrieme si nejaký film,“ navrhol som.

„Už by som chcela ísť domov. Už sa pomaly začína stmievať.“ Trocha som posmutnel.

„Ešte nechoď,“ nahodil som psie oči. Otvárala ústa, že začne namietať, tak som jej do toho skočil: „Prosím. Pokojne tu môžeš aj prespať. Nájde sa voľné miesto. Len ostaň.“

„Prepáč, ale teraz nie. Spala som tu minulú noc a no... Chcem dnes spať vo vlastnej posteli,“ nenechala sa prehovoriť.

„No tak dobre. Zajtra kedy prídeš?“ rýchlo som zmenil tému.

„Ešte neviem. Vidím. Záleží od toho, čo budem mať na pláne.“ Otvoril som dvere a vyšli sme z izby.

Zišli sme dolu. Tam bolo ticho. Jediné zvuky vychádzali len z obývačky. Prešli sme sa tam pozrieť. Tam sa nám naskytol pohľad na rozvaleného Harryho na gauči ako pozerá televízor.

„Kde sú všetci?“ spýtal som sa ho. Ani sa na nás nepozrel a odpovedal mi : „Louis je s El, Zayn s Perrie a Liam si potreboval ísť niečo vybaviť do mesta.“

Takže zas ju odvezie Harry, pri tej myšlienke ma pichla žiarlivosť. Horan, čo žiarliš? Veď ti povedala, že s ním nič nemá.

„Ja idem už, tak ahojte,“ ozvala sa Adne.

„Počkaj, odveziem ťa. Pešo to máš ďaleko,“ zrazu vstal z gauča Harry.

„Nechcem ťa otravovať. Zavolám si taxík.“

„Ja ťa odveziem zadarmo. A nie neber ako odpoveď. Takže poď,“ chytil ju za ruku a ťahal. Teraz ma tá žiarlivosť nie len pichla, ale skôr ma pekne silno kopla. Išiel som za nimi.

Vonku sa stmievalo a trocha aj ochladilo. Na to, že je júl je trocha zima teraz. Asi bude zajtra pršať. No nikdy sa nedá vedieť. Tu v Londýne sa nedá veľmi presne určiť, aké bude počasie.

„Nechceš sveter?“ spýtal som sa Adne, pokým sme čakali Harry. Išiel vyparkovať z garáže svoj Range Rover.

„Netreba,“ usmiala sa a objala ma. Potom nastúpila k Harrymu do auta.

Adne

Harry ma odviezol domov. Zaparkoval pred panelákom. Objala som ho a vystúpila. Vošla som dnu a vyšla do bytu. Tam bola už Suzi.

„Ahoj, ako si sa mala?“ spýtala sa ma, keď som vošla do obývačky.

„Ahoj, dobre. Kedy si prišla?“ sadla som si vedľa ňu na gauč.

„Chvíľu pred tebou. Ani si nevieš predstaviť, koľko ľudí bolo dnes v meste. Dokým som sa dostala na rad, prešla aj hodina. Takže pokým som povybavovala všetko, všetko boli aj tri hodiny. Potom som ešte vyplatila nájom. Ešte som zbehla aj zbehla nakúpiť. Vidno, že tu bol nedávno Niall. Vyprázdnil nám skoro celú chladničku. A ty spusti. Ako bolo s chalanmi? Keď si len teraz prišla, určite ti vymysleli program. Čo si robila?“

„Najskôr ma Harry odviezol sem a volala som s Katy. Nejak sa k nám pridal aj Harry. To si mala vidieť. Celá bez seba bola. Stále sa ho niečo vypytovala. Ja som sa ledva k slovu dostala. Potom sme išli na obed do Nando’s...“ nachvíľu som stíchla, aby som sa nadýchla.

„Ty s Harrym? Je medzi vami niečo?“ chcela vedieť.

„Už si ako Niall. Nie, nie je. Sme len kamaráti.“

„No dobre, tak pokračuj,“ povzbudila ma. Tak som jej povedala všetko, čo sa ďalej dialo. Keď som dorozprávala, mala som dobre, že nie druhú Saharu v ústach.

„Idem sa napiť. Chceš aj ty niečo?“ spýtala som sa ju. Pokrútila hlavou. Vstala som a zamierila do kuchyne. Z chladničky som vybrala pomarančový džús. Naliala som si ho do pohára, ktorý som zobrala z linky. Krabicu s džúsom som vrátila naspäť do chladničky. Vypila som celý pohár a prešla do svojej izby. Vyzliekla som si šaty a konečne aj lodičky. Obliekla som si obyčajné voľné tričko a legíny. V kúpeľni som sa odmaľovala a prešla do obývačky. Sadla som si vedľa Suzi a pozrela na televízor, čo pozerá. Právo dávali správy. Dohovorili a nejakej udalosti, či čom a čo nasledovalo, úplne ma zarazilo.

„Dnes bol, slávny spevák skupiny One Direction, Harry Styles videné s nejakým dievčaťom pred Nando’s. Podľa informácii sa tam boli najesť. Nevieme, kto je to nové dievča. Je to len ďalší úlet alebo je to viac. To nevieme, ale zistíme to,“ hovorila moderátorka. Potom tam bolo ako sme sa predierali cez nich a bežali preč. Našťastie, moju tvár tam dobre nebolo vidieť. No dúfam, že sa mi to len nezdalo.

Suzi vypla zvuk na televízore a pozrela na mňa. S otvorenými ústami pozerala na mňa. O tom, že nás obkľúčili novinári, som jej zabudla spomenúť.

„To si bola ty? Prečo si mi nepovedala, že vás obkľúčili novinári?“

„Zabudla som,“ vyčarovala som veľký úsmev na tvári. Ešte sa ma na nejaké veci vypytovala a potom sme si urobili filmový večer. Mohlo byť jedenásť hodín, keď sme zaspali na gauči.

  






Suzi