Keep Calm And.... Prológ

Baby, tak toto je môj novýy príbeh o Louisovi, ale z čias, keď 1D neexistujú a existovať ani nebudú. Louis si žije svoj vlastný život ktorý je celý zmaotaný. Živý v sebe nenávisť, no niekde tam je aj starý vtipný a milý Louis Tomlinson. Dúfam, že sa vám prológ bude páčiť, a potešil by komentár aby som vedela, koľký to budete čítať :)
Lucy

Pustiť toto všetko naraz :

http://www.rainymood.com/

http://www.youtube.com/watch?v=zQME-ChSwNM

Veľká železná brána za mnou sa práve zatvorila. Konečne som vyšiel z toho odporného miesta. Z budovy, v ktorej ma držali tie nekonečné štyri roky. Dá sa povedať, že počasie tu vonku súhlasí s mojou náladou. Prší; veľké studené kvapky dopadajú na moju tenkú mikinu. Je jar, no počasie v Anglicku je vždy

ako na jeseň. Moja mikina premoká pod studeným dažďom už po pár minútach čo stojím vonku a to spôsobuje, že mi je zima. Vonku nemám nikoho. Takmer nikoho. Vrie vo mne nenávisť. Keby som sa chcel vrátiť na to nechutné miesto, určite viem, kam by som šiel. Respektíve za kým. No to nechcem. Keď som sa sem dostal, bol to pre mňa koniec. Bola to asi tá najhoršia vec, čo sa mi v živote stala. Stratil som všetko, čo som mal. No to som ešte nevedel, čo sa za tie štyri roky vonku udialo. Kráčal som po ulici, prechádzal som mestom, až som sa dostal na tú - mne známu ulicu. Všetko bolo iné, zmenené. Všetko sa zmenilo. Moje detstvo, spomienky, rodina, kamaráti.  Bál som sa. V hrdle som mal obrovskú hrču. Ako na to zareagujú? Neozvali sa mi celé tri roky. Prvý rok mi písali, posielali fotky, no potom nastal určitý zlomový bod a odvtedy som nedostal ani jeden list. Nenávidia ma? Kto by vlastne chcel syna, ako som ja. Bol som hrozný syn aj brat. Nezaujímalo ma, že moja matka má problémy v práci, nevládze sama uživiť rodinu, nedokáže sa starať o sestry, že nevládze a upadá do depresie. Bol som bezcharakterná sviňa. Až mi to začalo liezť na mozog. Zabočil som k príjazdovej cestičke a prešiel ku dverám bieleho dvojpodlažného domu. Chvíľu som len tak stál a prešľapoval z miesta na miesto. Po pár minútach som sa odvážil zaklopať.  Dvere mi otvorila staršia pani, ktorú som vôbec nepoznal.

„Dobrý deň, prajete si?“

„No.. uhm, dobrý deň. Ja hľadám svoju rodinu.“

„Mladý muž, ľutujem, asi ste sa splietli.“

„Nie, predtým, ako som odišiel, tu bývali,“ bol som zmetený, nevedel som, čo čakať. Nevedel som, čo povedať. Nevedel som, kde je moja rodina, matka, sestry. Nikto. Vedel som, že by ma len tak nepriali späť, ale aspoň by som ich videl. Na malý okamih. Dal by som zato všetko.

„Ja tu už bývam tri roky. Neviem o tom, že by tu nejaká rodina bývala. Tento dom sme spolu s manželom kúpili cez realitnú kanceláriu. Povedali nám, že v ňom nikto nežil už päť rokov. Dom bol vraj opustený. Žiaľ, viac vám neviem povedať. Dovidenia,“ pozdravila ma stará pani a zavrela mi dvere rovno pred nosom skôr, ako som sa stihol odzdraviť.  Teraz som naozaj nevedel, čo mám robiť. Akože bol päť rokov opustený? Veď sme tu žili. Niečo mi stále hovorilo, že niečo nie je v poriadku. Myslel som si, že to je len prvotný stres. Možno si len niečo namýšľam, no stále ma niečo ťaží. Nemám peniaze, strechu nad hlavou, nikoho. Som sám. Neviem nič. No to hnusné miesto ma naučilo jedinú vec - a to je - že nikdy sa nemôžem vzdať. Naučil som sa vážiť si veci, rodinu a priateľov. Nikdy predtým som to nerobil, nevážil som si čo mám. Teraz som iný, no stále si myslím, že tu vonku je niečo, čo ma zmení ešte k horšiemu, aký som bol. Možno ma to čaká za rohom, možno sa to na mňa vyrúti dnes, možno zajtra, možno o rok. No stále viem, že tá vec tu niekde je a čaká na správny okamih. Azda netuší že som zlomený aj tak. Život mi musí udeliť pár rán, aby som sa naučil postaviť na vlastné nohy. No hlavná otázka bola, kde sa nachádza moja rodina. Všetko ostatné, bolo vedľajšie. Možno sa odsťahovali. Možno ušli. Možno nechceli žiť v meste, so svojím nepodareným synom. Možno nechceli, aby na nich ľudia ukazovali prstom. Môžem si zato sám.  

Bol som premoknutý do poslednej nitky. Triasol som sa od zimy a premýšľal, čo teraz. Kam mám ísť. Napadol ma jediný človek, ktorý by mi v tejto situácií mohol pomôcť. Vybral som sa teda ku mne veľmi blízkemu človeku, s vedomím že tento deň neskončí dobre.