Keep Calm And.... 3 2/2

„I need your love,

I need your time,

When everithing ´s wrong,

You make it right..“ začul som známu melódiu piesne, ktorá sa drala zo staršieho modelu čierneho rádia. Hneď potom, ako som sa prebudil. Na cudzej posteli. V cudzej izbe.  V cudzom dome.  Dúfam , že nie v cudzom meste. Ako dlho som bol v bezvedomí? Alebo som iba spal? Kde to som? Ach tie moje myšlienkové pochody... Rozhodol som sa porozhliadať sa okolo seba.  Rozhliadol som sa po izbe. Nič zvláštne. Svetlo marhuľové steny, jednoducho zariadená izba.  Veľká posteľ, na

ktorej práve ležím, malý biely stolík vedľa postele, na ktorom je položený pohár s vodou, pár poličiek na stene a jedna väčšia komoda. Hnedé dvere a vedľa nich položená drevená stolička. Toto nebude stačiť na to, aby som zistil, kde sa nachádzam. Zohral som svoje lakte do matracu a vyšupol som sa hore, no od ostrej bolesti v hrudi som sa hodil späť na posteľ.

„Hm... takto to nepôjde,“ ozvalo sa z dverí. Stál v nich približne rovnako starý chalan, ako ja. Možno mladší.

„Na tvojom mieste by som sa tak prudko nehýbal. Mohol by si si ublížiť,“  škodoradostne fľochol. Ja som na neho stále nemo hľadel. Kto to je? Čo tu chce? Čo chce robiť so mnou? Zas tie myšlienky...

„Čo by sme tak s tebou urobili?“ Pomaly ku mne začal kráčať s tým sebavedomým úškrnom na tvári, bez roho, aby prerušil očný kontakt.

„Čo keby si mi povedal, kde som a čo tu robím? Alebo čo keby som ti vrazil?“ Náhle som povedal.  On sa zasmial a zo zadného vrecka vybral putá. S kožušinkou. What?!  No nato nech rýchlo zabudne. S ťažkosťami som si sadol na posteľ a nohy som prehodil na zem a s rukou pripravenou tomu šašovi s čiernymi nagélovanými vlasmi vraziť.  Fuj. Posledný krát som ho varoval, nech sa nepriblíži, nech si radšej urobí to hniezdo na hlave, no on neposlúchol. Fajn, varoval som ho. Keď sa ku mne blížil s putami v jednej ruke a kľúčikmi v druhej, moja ruka sa stretla s tým jeho doteraz, perfektným nosom. Hoops.  So smiechom dnu vošla následne Lea.

„Ja som ti hovorila,  že si s ním nemáš začínať drahý,“ Potľapkala ho po chrbte, a podišla ku mne.

„Ale mám moje obľúbené tričko zašpinené od krvi!“ On s týmito slovami opustil „moju“ izbu. Znova som sa len zasmial a upriamil svoj pohľad na Leu.

„Louis, som rada, že si v poriadku,“ usmiala sa a objala ma. Nemal som k tomu čo povedať, a tak som ju mienil zasypať otázkami.

„Ako som sa sem dostal?“

„Vieš, ako si ma bol odprevadiť domov....“ čakala na odpoveď a tak som pokývol hlavou na znak súhlasu.

„Keď som prišla domov, prešla som do obývačky a pozerala von oknom, kam ideš. Bola som zvedavá a mala som taký, ten divný pocit. Vtedy som si všimla, že za tebou išli dvaja muži.  Myslela som si, že sú to iba náhodný okoloidúci, no keď sa k tebe približovali ale zároveň, si držali odstup, zdalo sa mi to čudné.  Mala som pocit, akoby sa ti malo niečo stať. Rýchlo som sa obula a utekala tým smerom, ktorým ste išli. Po pár metroch som videla, ako ťa tam bili, potom sa jeden z nich k tebe naklonil  a niečo ti povedal. Počkala som, kým odídu, a keď som si bola istá, že odišli, išla som za tebou.  Bol si v bezvedomí a naozaj si vyzeral zle. Nevládala som ťa odtiahnuť a tak som zavolala pomoc. Naložili sme ťa do auta... a tak si tu,“ usmiala sa a rukou si prehrabala vlasy. Ja som zatiaľ rozmýšľal,  nad tým, čo povedala a čo poviem nato ja. No ona ma predbehla.

„Tak... vyzleč si to tričko....,“ popohnala ma.

„Ale, ale. Ideš na to nejako rýchlo,“ perverzne som sa na ňu uškrnul. Znova som sa vrátil do starých koľají.

„Louis, prosím ťa. Neurob sa tu. Idem ti iba ošetriť rany a obviazať rebrá. Máš ich minimálne prasknuté,“ smiala sa a postrapatila mi vlasy. „Smutne“ som si povzdychol a opatrne sa posadil na posteľ, zatiaľ čo Lea odišla po lekárničku. Vyzliekol som si tričko a skúmal svoje telo. Navonok nič zvláštne, iba pár modrín, no pri každom nádychu ma bolelo celé telo.

„Horšie na tom, je tvoja tvár, láska..,“ hlesla Lea, keď som prstom prechádzal po veľkej tmavomodrej modrine na mojej hrudi.

„Čo?“ Spýtal som sa, pretože som nepočul, čo povedala.

„Hovorím, že tvoja tvár je na tom horšie. Máš ju celú opuchnutú, a dokonca aj menšie tržné rany.  Na čele si mal väčšiu, no tú som ti už zašila. Kto by tu počúval tvoje stonanie..,“ vysvetlila mi a zasmiala sa. Prikývol som, že rozumiem a prešiel som si po rane na čele. Samozrejme, bola prelepená. A potom mi to došlo.. ona sa mi vysmievala! No tak toto jej ešte oplatím!

„Pekne ťa doriadili. Hajzlíci!“  Hlesla, popri čistení rán na mojom tele.

„Au,“ sykol som od bolesti, na čom sa zasmiala. Ako inak. To by nebola on. Z časti mi pripomínala mňa. Pred tým, čo sa stalo. Už sa proste nedokážem tak odviazať. Je to iné.

„Nebuď bábovka Louis,“ odhodila zakrvavené vatové tampóniky a pustila sa do obväzovania mojej hrude. Vraj kvôli „zlomeným“ rebrám. Ha. No, nemám povolenie namietať. Ona tu je šéf.

„Pfff.. že bábovka... Neviem, kto ma tu zachraňoval. Skoro si sa rozplakala pri rozprávaní, ako si ma našla,“ vrátil som jej úder. Samozrejme slovný. Boj sa môže začať, hovoril som si v mysli.

„Jasné.. Povie ufňukaný Tomlinson,“  dodala s menším úškrnom na tvári. Toto si prehrala Lea. Ja sa len tak nevzdám!

„Áno. Louis, som taká rada že si v poriadku..,“ napodobňoval som ju.

„Mala som pocit, že sa ti niečo stane...,“ pokračoval som.

„Však by si bezo mňa nevedela žiť,“ povedal som, no asi som nemal.

„TY IDIOT!“ vrazila mi päsťou do rebier, na čo som bolestne zanadával, zatiaľ čo ona odchádzala.

„Aby si vedel, bála som sa o teba. Neviem prečo mi záleží na takom debilovi, ako si ty!“ S týmito slovami za sebou zabuchla dvere a v izbe ostalo hrobové ticho. Louis.. mal si radšej držať hubu!

„Asi si to prehnal, Louis,“ Hovoril som si stále dookola, keď ani po pol hodine nikto do izby nevošiel. Ach, tie ženy.  Za všetko sa urážajú. Nepoznajú srandu. A teraz uvažujem ako typický chlap. Nemáš na koho hodiť vinu? Hoď ju na ženskú. Tak typické. Ale teraz som to naozaj prehnal. Veď mi chcela len pomôcť.  Ale prečo sa pozerala von oknom? Zo zvedavosti, kam pôjdem alebo sa pozerala za mnou. Jednoznačne uprednostňujem druhú možnosť. Ty narcis, ozvalo sa vo mne svedomie. Predstava, že sa o mňa bála, sa mi páči.  Je to divné, keďže sa poznáme iba jeden deň, ale predsa. Je v nej niečo iné ako v ostatných babách. Je odvážna, no predsa zraniteľná. Vážna a pri tom taká vtipná. Môže byť váš priateľ, no zároveň by vám mohla urobiť zo života peklo. Myslím si, že za to všetko „ZLÉ“ v nej, môže Greg. Každopádne, zachránila mi život a ja by som sa jej mal ospravedlniť.  Som pevne rozhodnutý, len ešte vymyslieť ako sa postaviť z postele.  Predsa len, mala Lea pravdu. Asi sú zlomené tie rebrá. Po asi desať minútovom striedaní polôh a stratégií ako sa dostať z postele som to v konečnom dôsledku zvládol a postavil sa na nohy. Lepšie povedané, bol som na kolenách vedľa postele. S menšími  zanedbateľnými ťažkosťami som sa postavil na nohy a prešiel som k dverám. Otvoril som ich a pomaly som prešiel po malej chodbičke do menšej kuchynky, kde sedel ten, uhm.. chlap.

„Ty si ju pekne vytočil...,“ prehovoril bez toho, aby odtrhol zrak od novín, ktoré držal v ruke. Presnejšie? Playboy, v ktorom boli chlapi. Počkať, čo? Prečo si preboha prezerá časopisy, v ktorých sú chlapi? Nie je to divné? No to je teraz jedno..

„Je to až také zlé?“

„Poviem ti, že takto vytočená nebola už dosť dlho. Hneď ako vyšla z tvojej izby, vyletela von z domu. Takže, čo sa stalo?“ A tak som mu rozpovedal celý príbeh od nášho prvého stretnutia, čo bolo včera, až po teraz.

„No, tak to si posral. Neviem, čo ti o sebe Lea povedala, ale mal by si vedieť, že ona nedôveruje ľuďom.  A už vôbec nie tým, ktorých pozná len jeden deň,“ pri jeho výklade používal takú mimiku, akú na len tak niekom nevidíte.  Prikývol som, že rozumiem a on pokračoval.

„Jedno však viem určite. Bála sa o teba. Keď mi včera večer volala, že ťa našla, bola celá vystrašená.  Nevidel som ju takú od doby čo...,“ zasekol sa, „..to je jedno. Určite si na ňu nejako zapôsobil. Našla si v tebe dobrého priateľa, a možno aj niečo viac. Čo ty vieš..,“ ukončil svoj, pre mňa veľmi dôležitý monológ a čakal, čo mu poviem. No čo by si chcel chlapče vedieť?

„Mrzí ma to. A nevedel som, že ju to tak zoberie.“

„Už asi vieš, že Lea si toho prežila viac než dosť.  Asi preto to zobrala tak, ako to zobrala. Ona sa z toho dostane.“

„Dúfam. Počkať, a akoto, že si povedal že si našla vo mne niečo viac ako kamaráta? Veď vy ste....,“ ani som nedopovedal, lebo mi skočil do reči.

„Niééé.. Bože nie. My spolu nechodíme. Lea je moja sestra, Zle si si to vysvetlil. A vlastne, som bisexuál,“ začal sa smiať a môj pud sebazáchovy spôsobil, že som sa nebadane posunul.

„Neboj sa, nie si môj typ,“ tak asi to tak nebadane nebolo.

„Možno..,“ dodal. Ja som na neho vyvalil oči.

„Ale no tak. Robím si srandu. Odo mňa ti nič nehrozí. Neprebral by som sestre kamaráta,“ tento krát som sa zasmial ja.

„Tak už chápem prečo Playboy s chlapmi,“ zobral som časopis a začal som mu ním mávať pred nosom. On mi ho vytrhol a odložil si ho na bezpečné miesto. Čiže pod jeho tričko.

„Prestaň! My sa tu bavíme o vážnych veciach!“

„Tak už chápem, že ste súrodenci. S Leou ste úplne rovnaký,“ zasmial som sa.

„Ako to vlastne myslíš s Leou?“

„Úprimne? Neviem. Poznáme sa len deň. Neviem to posúdiť. Je to asi ten najmilší a najúprimnejší človek, akého som stretol odvtedy, ako som vyšiel z basy. Vlastne za celý môj život.  Ale nechcem ju zatiahnuť do svojich problémov.  Neodpustil by som si, keby sa jej niečo stalo. A to všetko kvôli mne.“

„Tak táto odpoveď mi bohato stačila,“ usmial sa a uprel na mňa svoj pohľad a založil si ruky cez hruď. Potom sa blažene usmial.

„Tak, vlastne sme sa ešte ani nezoznámili. Som Louis,“ natiahol som  nemu ruku a čakal na odpoveď.

Baby, mám tu pre vás otázky.

1)   Čo si myslíte, kto bude ten Lein brat?

2)   Ako zareaguje Lea? Čo bude robiť? Ako to všetko zvládne?

3)   Páčila sa časť?

4)   A ešte jedna... ako si myslíte, že sa to bude vyvíjať medzi Louisom a Leou? Ostanú iba kamaráti, alebo budú niečo viac?

A veľmi vám ďakujem, že čítate túto poviedku. Vyjadrite svoj názor prosím, je to pre mňa dosť dôležité.