Keep Calm And.... 2

Touto informáciou  sa môj život od základov zmenil. Odkedy ma pustili z basy, prešiel už mesiac. Za ten mesiac sa toho zmenilo viac než dosť. Ryan mi dal dosť veľký balík peňazí, so slovami: „Toto ti nechala tvoja mama, s podmienkou, že sa postaráš o svoje sestry. Bolo to tak v testamente.“ Dodnes si pamätám na ten deň. Položilo ma to na kolená. Aké sestry? Veď mi ostala iba jedna, no zaprisahal som sa, že jej nikto neskrivý ani vlas na hlave.

Ako som už hovoril, zmenilo sa toho oveľa viac. Dá sa povedať, že sa topím v dosť veľkých sračkách. Mám za sebou pár bitiek, ktoré neskončili iba so zlomenou rukou. No nie tou mojou. Sľúbil som sám sebe, že svoju rodinu pomstím a toho bastarda Grega dostanem do basy. Keby nie som v podmienke a neostalo by moje zlatíčko Lott – verte či nie – zabil by som ho. Nikto v živote mi tak neublížil ako on. Dnes bol pre mňa dosť dôležitý deň. Dnes som sa mal stretnúť s nejakým Gregovým kamarátom, aby som to upresnil, bývalým kamarátom.  Podrazil ho tak isto ako mňa.  No on neskončil v base tak, ako ja. Skončilo to iba nejakým trestom alebo podmienkou. Ak mám pravdu povedať, v živote som tú osobu nevidel. Kontakt na ňu mi dal Ash, chalan, ktorý si je dosť blízky s Gregom. Keď sa tak zamyslím, to číslo som si skôr vymlátil. Bolo to za jedným barom. Odchytil som si ho, a chlapec po pár ranách zo seba sypal všetko , čo vedel. Dokonca som sa dozvedel, že Greg si myslí, že celú moju rodinu vyvraždil. Better for me.  Keďže nevie, že Lottie prežila, nemá na mňa nič. Nemá ma čím vydierať. No najlepšie na tom je to, že si myslí, že nemám čo stratiť. No to sa míli. Mohol by som toho stratiť viac než dosť.  Keby niečo urobí Ryanovi, nedaj bože Lott, zabil by som ho ako posledného potkana. A užil by som si to. Ani by ste sa nečudovali, ako vám nenávisť dokáže zmeniť zo dňa na deň. Ako ľutujete, že ste sa s rodinou nemohli ani rozlúčiť. A to všetko kvôli jednému podliakovi – Gregovi.
Kráčal som po chodníku v opustenej časti Doncasteru. Bola tu špiny, smrad, bezdomovci. Na chodníku ležali pohodené krabičky z cigariet, sklenené fľaše bez zbitku nejakého  alkoholu, injekčné striekačky. Fuj. Toto miesto sa mi vymedzene hnusí. Samí feťáci,  díleri, štetky. Pravidelné razie policajtov. Len tak som sa prechádzal po okolí a krátil si čas pred tým stretnutím. Pravdupovediac, neviem čo mám čakať. Už som uvažoval aj nad tým, či to nie je nejaká pasca. No to som rýchlo zamietol. Prečo by mi písal s neutajeným telefónnym číslom? Prečo by mi odpovedal na moju SMS? Určite sa chce pomstiť tak, ako ja. Všetko sa dozviem na tom stretnutí. Práve som odbočil na známu cestičku, ktorá viedla k opustenému altánku v ešte opustenejšom parku, ktorý pripomínal skôr les.  Na hlavu som si natiahol kapucňu a kráčal ďalej popri starom dube. Chýbalo asi sto metrov ku altánku a mňa napadali rôzne myšlienky. Čo ak to je predsa len pasca? Prečo sa chcel stretnúť v takej opustenej časti mesta?  Stupil som na prvý  drevený schod a postupne som vychádzal až hore do altánku zo sprievodom vŕzgajúceho dreva.  Bol prázdny. Vôkol bolo ticho a z lesa sa ozývalo iba búchanie konárov na stromoch. Vial príjemný vánok a aj keď bol máj, bolo tu chladno. Stál som tam päť minút. Desať. Pätnásť. Nikto nikde až keď som začul výkrik nejakého dievčaťa. Stále kričala „Nie, nie, nie“ , až nastalo úplné ticho. Rýchlo som vybehol z altánku a bežal za tým výkrikom.  V parku sa ozývalo iba pukanie dreva pod mojimi nohami a moje hlboké dýchanie. Z diaľky som videl dve siluety, jednu toho dievčaťa a druhú, postavu nejakého mohutného chlapa.  Ten chlap držal dievča pred sebou jednou rukou a druhou jej zakrýval ústa. Zatiaľ, čo som bežal k nim, ona sa otočila a uderila mu silnú ranu. On ju na oplátku sotil na zem a ja som zrýchlil v behu.  V tú chvíľu, ako dopadla sa ozvalo tlmené prasknutie konára. Dopadla tvrdo.  To dievča silno vykríklo od bolesti a chytilo si hlavu.  Ten chlap si rozopol opasok a stiahol si gate. Nechutné odporné prasa. Už si na ňu išiel ľahnúť, keď som ho potiahol a zvalil som ho na zem. Hneď v tom momente som mu jednu vrazil priamo do brucha. On sa zahol v kŕči.
„Prečo si nenájdeš seberovného?!“ Prehovoril som k nemu a znova ho udrel. Vrhol som sa na neho plný zlosti a cítil som sa tak silný, že by som ho dokázal aj zabiť. Uderil som mu ešte dosť veľa rán keď kričal slabé „Dosť!“
„Neznesiem,“ úder.
„Keď,“ úder.
„Niekto,“ úder.
„Chce,“ úder.
„Ublížiť,“ úder.
„Alebo,“ úder.
„Znásilniť,“ úder.
„Nejaké,“ úder.
„Dievča,“ úder. Na každé slová, som kládol taký dôraz, ako nikdy. To nechutné prasa ostalo ležať na zemi a držal sa za krvavý nos.  Zvrtol som sa na päte a vydýchaval som. Potom som sa otočil k tomu dievčaťu. Plakala schúlená pri kmeni starého dubu.  Bola vystrašená.
„Si v poriadku?“ Spýtal som sa. Ona iba nesmelo prikývla. Kľakol som si pred ňu a uprel na ňu pohľad. Keď sa na mňa pozrela, natiahol som k nej ruku a čakal, či ju príjme.