Just coincidence or fate 16

Tak po dlhej dobe sa znova hlásim aj ja. Prepáčte, že mi to tak trvalo.

Sviatky prešlo ako by nič. Na druhý deň som dala Melanie môj vianočný darček. Neviem ako reagovala, keďže som ho jej len nechala v izbe, keď tam nebola. Ale zas nemôžem tvrdiť, že ho nenašla. Poďakovala mi zaň. Asi to predsa myslela vážne, keď mi tvrdila raz, že sa zmenila. No veľmi to tak či tak nedáva najavo. Ale po rozume mi neustále behá, čo mi povedala. Aj keď si to nechcem pripustiť, možno má pravdu.

Chalani sa aj s Perrie a El sa u nás zdržali dva dni. Potom som ich doslova musela vyhadzovať, aby išli domov za svojimi rodinami. Veď spolu budeme ešte veľa krát sa vidieť. No s rodinou sa tak často neuvidia.

Silvester som strávila s rodinou. Aj keď ma rodičia nahovárali, aby som išla s kamarátmi (tým mala na mysli chalanov a Perrie s El) niekam osláviť Silvestra. No neprehovorila ma. Aj Liam mi volal či sa nepripojím. No odmietla som. Sľúbila som mu však, že ten ďalší Silvester strávim s nimi.

Ale nakoniec ma však na Silvestra aj čakalo menšie prekvapenie. Liam prišiel za mnou. Tvrdil mi, že bezo mňa by to tam nebolo ono. No dva dni po Silvestri mu volali, že sa musia vrátiť na turné. Tak musel odísť.

Týždeň po Silvestri

„Majte sa tu dobre. Niekedy dôjdem znova vás navštíviť,“ objala som mamu a otca. Boli sme práve na letisku a lúčili sa. O takých desať minút by mi mali púšťať k čekingu.

„No ale nech ti to netrvá tak dlho ako minule,“ povedal mi otec. Usmiala som sa a prikývla.

„A vy dvaja sa mi potom ozvite, keby niečo,“ povedala som Dannymu s Debi.

„To máš jasné. Buď budeš moja družička na svadba. To je jasné, že sa ti hlavne ja budem toľkokrát ozývať, až ti budem už liezť na nervy,“ povedala mi Debi, na čom sme sa aj dobre zasmiali. Aj s ňou som sa objala.

„A ty zas dávaj pozor na ňu. Nieže si to rozmyslí a zdupkáti ešte pred svadbou. To si ma potom neželaj. Je to fajn dievča,“ povedala som Dannymu a objala som sa s ním. Zasmial sa.

„Nemusíš sa ničoho obávať, sestrička. Ty si hlavne daj pozor sama na seba,“ prísne pozrel na mňa.

Potom oznámili, že sú brány môjho letu otvorené. Ešte raz som sa objala so všetkými. No okrem Melanie, ktorá odišla pred pár dňami.

Londýn – o niekoľko hodín

Už aj s batožinou som prešla do veľkej letiskovej haly. Nikoho som nečakala, že by ma tu čakal, preto som ostala prekvapená. Kúsok odo mňa stála Alex a veselo mi kývala.

Nechala som kufre kuframi a rozbehla sa k nej. Silno sme sa objali.

Po chvíli som sa však odtiahla.

„Vitaj doma,“ usmiala sa.

„A ty čo tu? Nikomu som veľmi nevravela, kedy priletím,“ čudovala som sa.

„No ja som ti aj volala. Len si mi to nezdvihla ty. Niekto s mužským hlasom mi to zdvihol. Povedala som mu, že to nesúri a že zavolám neskôr, no prehovoril ma, aby som mu to povedala, že ti to potom odkáže. Tak som sa ho spýtala, kedy priletíš,“ vysvetlila mi to.

„Ozaj ty máš priateľa?“

„No vlastne mám. No je to ešte viac-menej v tajnosti ešte,“ rýchlo som dodala. Prikývla.

„Potom ti o tom ešte porozprávam o tom ak chceš. Iba... no... teraz by som chcela ísť domov,“ povedala som a pozrela smerom ku kufrom. Alex pochopila. Zobrala som si kufre a taxíkom sme sa odviezli ku mne.

Príjemný pocit sa je vrátiť domov. Kufre som odniesla do svojej izby. Potom ich povybaľujem. Prešla som za Alex do obývačky. Sadla som si vedľa ňu na gauči.

„Môžeš začať. Som samé ucho,“ nedočkavo pozrela na mňa. Ja jej pohľade som sa musela zasmiať.

„Heeej, čo sa smeješ. Som len zvedavá. Tak hovor. Je to niekto koho poznám. Alebo nejaký sexy Holanďan?“ tie iskričky zvedavosti v jej očiach.

„Nie je to žiadny Holanďan. Je Angličan a možno ho aj poznáš,“ zasmiala som sa. Potom som prestala a uprela na ňu vážny pohľad.

„Musíš mi však sľúbiť, že to nikomu nepovieš,“ zdvihla som aj ukazovák, že to myslím smrteľne vážne.

„Jasné. Áno. Sľubujem,“ aj ona pozerala vážne na mňa a aspoň minútu prikyvovala. Z toho jej prikyvovania som sa začala smiať.

„Tak a už mi to konečne povieš? Horím nedočkavosťou.“ Dalo sa to na nej aj vidieť. Prikývla som.

„Chodím s Liamom Payneom,“ povedala som jej, na čo vybuchla do obrovského smiechu.

„Robíš si zo mňa srandu. Však?“ rehotala sa.

„Nie, nerobím. Viem ti to aj dokázať.“ Smiala sa mi ďalej. Neverila mi. Keby to mne povedal niekto minimálne pred rokom, tiež by som si myslela, že si zo mňa strieľa.

Nechala som ju tam, nechce sa vyrehoce a odišla do svojej izby. Jeden kufor som si vyložila na posteľ a otvorila ho. Začala som vybaľovať veci z neho a ukladať ho do skrine.

Keď som bola asi v polovičke, začal mi vyzváňať mobil. Veci som nechala tak, zdvihla som sa a natiahla sa za kabelkou kúsok odo mňa. Vylovila som z nej mobil. Pozrela som sa, kto volá. Na displeji svietilo Liamovo meno a jeho fotka. Usmiala som sa.

„Prosím?“ prijala som hovor.

„Ahoj, kráska. Ako sa máš?“ spýtal sa ma Liam.

„Ahoj. Ale som unavená z toho letu, ináč dobre,“ odvetila som.

„Aký si mala let?“

„Bol dlhý, no na šťastie bez žiadnych ťažkostí.“

„Tak je dobre. Budem musieť už ísť. Chalani ma volajú. Tak maj sa. A veľmi mi chýbaš. Neviem sa dočkať, kedy budeme znova spolu. Ľúbim ťa,“ povedal.

„Dobre, tak bež. A aj ja ťa ľúbim. Maj sa,“ povedala som mu a zložila. Znova som sa začala venovať vybaľovaniu.

Po chvíľu som započula pohyb neďaleko mňa, tak som zdvihla hlavu.

„Volala si s ním?“ spýtala sa ma Alex. Prikývla som. Vzdychla si a sadla vedľa mňa na zem.

„Prepáč, že som sa smiala. Ale keď to je tak...,“ na chvíľu stíchla a rozmýšľala, aké slovo použiť.

„Neuveriteľné?“ spýtala som sa ju v snahe jej pomôcť. Prikývla.

„Viem. Keby to niekto tiež tvrdil, tiež by som mu neverila. Chápem ťa,“ objala som mu, nech vie, že sa na ňu nehnevám.

„Keď dovybaľujem, nepôjdeme niekam von?“ spýtala som sa ju po chvíli. S úsmevom prikývla. Po asi pol hodine sme vybalili oba kufre.

„Ozaj, teraz som si spomenula. Ešte som ti nedala vianočný darček,“ chytila som sa za hlavu a prešla k skrini, kde som ho mala odložený. Vybrala som ho odtiaľ a podala jej ho .

„Ďakujem. To si nemusela. Neskôr si ho otvorím. A zajtra ti do práce donesiem tvoj odo mňa,“ povedala a položila si ho vedľa seba.

„Dám si sprchu a môžeme ísť. Okej?“ spýtala som sa ju. Prikývla. Zbehla som tak do tej sprchy a poriadne sa vydrhla. O niekoľko minút som vyšla z kúpeľne čistučká a voňavá. Rozmýšľala som, čo si obliecť, kam pôjdeme. Som unavená z letu, ale potrebujem vynahradiť Alex dobu, keď som tu nebola. A mám chuť sa ísť aj niekam zabaviť trocha.

Keďže je zima, rozhodla som sa pre takúto kombináciu. Obliekla som si tmavomodré až šedé rifle rifle, šedý top s trojštvrťovými rukávmi a opaskom a na to ešte bledošedú vestu. Obula som si k tomu členkové šedé čižmičky so zipsom v predu. Dala som si ešte vysiace náušnice a náramok na ruku. Do kabelky som nahádzala všetky veci, ktoré sa mi zdali byť dôležité. S make-upom sa mi nechcelo hrať, tak som si dala len trocha riasenky a lesk na pery. Vlasy som si rozpustila z gumičky. Naschvál som si ich neumývala. Hotová som prešla do obývačky za Alex.

„Vyzeráš dobre,“ pochválila ma.

„Ďakujem. Ideme?“ nadvihla som obočie. Vstala a išli sme si obliecť zimné kabáty. Potom sme vyrazili von.