Prosím, hlasujte v ankete. Súvisí s tým to príbehom.
Poobede, keď Louis odišiel za El, niekto zazvonil.
Prešla som k vchodovým dverám a spýtala sa, kto tam je.
„Adi,
ja som Tomáš,“ ozval sa Tomáš.
„Poď
hore, na piate,“ povedala som mu a otvorila dvere. Otvorila som
i vchodové dvere a oprela sa zatiaľ o zárubňu.
Po
pár minútach vystúpil z výťahu.
„Ahoj,“ pozdravila som ho. I on
ma pozdravil a objal. Pustila som ho dnu a zavrela dvere. Na chodbe
sa vyzul a vyzliekol kabát. Potom sme prešli do obývačky, kde som mala
zapnutý televízor.
„Už tretí deň si nebola
v škole. Normálne som sa začal o teba báť. Hlavne, keď si mi
nezdvihla ani raz telefón,“ povedal a pozrel sa na mňa.
„Prepáč, asi mám stíšené zvonenie. A inak, to ťa ani raz nenapadlo, že asi budem chorá?“ spýtavo
som nadvihla obočie.
„No napadlo. Avšak, keď si
nedvíhala, tak som si povedal, že sa prídem na teba pozrieť, “ snažil sa
z toho vyhovoriť. Trocha sa začervenal.
„No dobre, chcel som ťa vidieť.
Za ten týždeň som si nejak zvykol, že už nesedávam sám v autobuse.“
„Neboj, v pondelok ti už
budem robiť spoločnosť,“ pery sa mi roztiahli do širokého úsmevu. Pri srdci mi
hrialo, že si aspoň niekto spomenul na mňa, a že som niekomu chýbala.
Poznáme sa iba týždeň a dačo, avšak pri ňom mám pocit, akoby sme sa
poznali už oveľa dlhšie.
„Jedol si už niečo?“ spýtala som
sa ho po chvíli ticha.
„Mal som kuraciu polievku doma,“
odpovedal mi.
„Tak vstávaj. Ideš mi pomôcť
pripraviť niečo na jedenie,“ zahlásila som
a už ho aj ťahala do kuchyne. Veľmi sa mu nechcelo, ale predsa
išiel.
Pripravili sme vyprážaný syr so
zemiakmi. Najskôr sa vyhováral, že nie je hladný, ale jedol to akoby nejedol
týždeň. Kvôli nemu som si aj skoro zabudla dať lieky.
Poumývali sme riady
a vrátili sa do obývačky. Aspoň hodinu sme sa rozprávali. Potom niekto
prišiel. Myslela som si, že to je určite len Louis. Preto som si to nevšímala
a ďalej sa rozprávala s Tomášom. Mýlila som sa však.
Vošiel do obývačky. Zdvihla som
hlavu a pozrela tým smerom, aby som ho mohla pozdraviť. Nebol to však
Louis. Namiesto neho tam stál Harry.
„Vypadni!“ ihneď som naňho
vyletela. Je mi jedno, čo tu robí. Nechcem ho tu.
„Chcem sa s tebou iba
porozprávať,“ začal Harry.
„Nezaujíma ma, čo mi chceš
povedať. Nechcem ťa tu, ihneď odíď,“ skočila som mu do reči.
„Prosím,“ snažil sa ďalej.
„Nechce ťa tu. Máš odísť, čo na
tom nechápeš?“ zamiešal sa do toho Tomáš.
„Ty sa do toho nestaraj! Kto si
myslíš, že si?“ pustil sa Harry do Tomáša.
„Som niekto, komu na nej záleží,“
odpovedal mu nenútene Tomáš.
„A mne na nej nezáleží? Záleží
a veľmi. Chcem sa s ňou iba porozprávať!“ kričal Harry na Tomáša.
Zdal sa byť už zúfalý.
„No ona sa s tebou nechce
rozprávať! Čo je na tom ťažké pochopiť? Čo nerozumieš na tom, že máš odísť?“
nedal sa Tomáš. Neustále ma obraňoval.
To vyprovokovalo Harryho. Dvoma
dlhými krokmi prekonal vzdialenosť medzi nimi a jednu mu vrazil.
Tomáš si utrel krv z pery
a chystal sa zahnať na Harryho. No ja som bola rýchlejšia. Chytila som mu
ruku. Musela som zabrániť tejto bitke.
„Nestojí to za to,“ povedala som
Tomášovi a pokrútila hlavou.
„A ty,“ ukázala som na Harryho,
„vypadni! Nechcem ťa tu už nikdy vidieť!“
Rozčúlene som pozerala na
Harryho. Už som si začala myslieť, že ho budem musieť nasilu vyhodiť. On si
však iba vzdychol, otočil sa na päte a odišiel. Už bolo počuť iba
buchnutie vchodových dverí. Potom som sa otočila späť k Tomášovi.
„Si v poriadku?“ spýtala som
sa ho. Prikývol a utrel si pramienok krvi z pery.
„Neklam. Vidím, že ti rozťal
peru. Musí to riadne bolieť. Poď dám ti na to niečo,“ chytila som ho za ruku
a popri jeho protesty som ho odtiahla do kúpeľne.
Sadol si na kraj vane a ja
som zatiaľ hľadala dezinfekciu. Keď som ju konečne našla, zobrala som si ešte
jeden kozmetický tampón a trocha naň naliala. Tampónom som sa dotkla
Tomášovej pery. Sykol od bolesti. Vydržal, až pokým som mu to nevyčistila.
„Nemusela si, ale ďakujem,“
usmial sa na mňa s pokriveným úsmevom. Určite ho ešte poriadne štípala tá
pera.
„Nie to ja ďakujem,“ na chvíľu
som sa stíchla, „za to, že si sa ma zastal. Sama by som sa ho nezbavila. Takže
ďakujem ti.“
Dala som mu za to malú pusu na líce.
Trocha mu zružoveli líca.
„Za málo. Priateľov sa vždy
zastanem,“ usmial sa.
Zostal ešte približne hodinu a potom
musel ísť domov. Najskôr mi však sľúbil, že pohľadá jeho staré poznámky z prvého
ročníka a donesie mi ich. Nech sa viem naučiť vymeškané.
Pol
hodinu po tom, ako Tomáš odišiel, prišiel Louis. Práve som sedela u seba v izbe
a precvičovala hru na gitare. Asi týždeň a pol som nehrala a už ma
to trápilo.
Vošiel
ku mne do izby, keď som skúšala zahrať nejakú jednoduchú melódiu.
Zdvihla som hlavu a pozdravila
ho. Potom som si znova začala brnkať nejakú melódiu. Sadol si vedľa mňa.
„Bol tu Harry?“ spýtal sa ma.
Prestala som si brnkať. Nepozrela som naňho. To mu určite dalo odpoveď.
„Vieš, sadol som si s ním a porozprával.
Vysvetlil som mu, že keď ťa tak veľmi chce, tak nech na teba netlačí a nechá
ti čas. No a aj, aby sa začal správať konečne normálne, lebo to s ním
už nevieme vydržať,“ nachvíľu stíchol, „Pravdaže, on mi sľúbil, že sa ti
ospravedlní a unormálni sa.“
Bola som aj naďalej ticho. Nevedela
som, čo robiť. Rozmýšľala som, či sa mi naozaj chcel Harry ospravedlniť. No
nakoniec som to vyhodila z hlavy.
„Nenahneváš sa, ak ťa poprosím,
aby si odišiel z mojej izby? Chcela by som byť sama,“ pozrela som naňho.
Prikývol a odišiel.
Určite si myslel, že si
potrebujem niečo premyslieť alebo možno nie. Popravde som chcela byť sama,
brnkať na gitare a nemyslieť. Potrebovala som si prečistiť hlavu.
Ani po polhodine sa mi to
nepodarilo. Neustále mi po mysli behali udalosti dnešného dňa. Mala som to pred
očami.
Vzdala som to s brnkaním a namiesto
toho som zobrala mobil. V zozname som si vyhľadala číslo a vytočila ho.
Chvíľu to vyzváňalo, potom to však zdvihol.
„Ahoj, potrebuješ niečo?“ spýtal
sa ma.
„Ahoj, vlastne áno. Stretli by
sme sa v kaviarni neďaleko odtiaľto?“
„Nie si chorá?“
„Už mi je lepšie. Iba by som chcela
spoločnosť. Louis je fajn, ale práve nevyhovuje mojej predstavy spoločnosti.“
„No dobre. Tak za pol hodinku?“
„Áno, môže byť. Idem sa
prezliecť. Tak vidíme sa tam,“ povedala som a zložila. Mobil som položila
na stôl. V kúpeľni som sa trocha upravila. Zo skrine som si vybrala veci a obliekla.
Dala som si náušnidce a režtiezku. Do kabelky som si
hodila mobil, kľúče apeňaženku. Potichu som vyšla z izby. Nenápadne som
ešte nazrela do obývačky, odkiaľ som počula zapnutý televízor. Louis som sa
uvidela driemať na gauči.
Na chodbe som si obula členkové čižmy a teplý kabát.
Predsa len už je začiatok októbra a pomaly sa blíži zima.
Vyšla som z bytu a potichu za sebou zavrela dvere.
Po pár minútach som vošla do malej kaviarni, ktorá bola
neďaleko Suzinho bytu. Zamierila som dozadu a obsadila miesto. Zatiaľ som
ho ešte nikde nevidela.
Objednala som si zázvorový čaj a čakala
som. Chvíľu na to, ako mi doniesli čaj, konečne došiel.
Usmiala som sa a zakývala mu,
keď sa pozrel mojim smerom. Usmial sa a išiel za mnou. Vstala som a objala
ho na privítanie.
„Ahoj, som rada, že si prišiel.“
usmiala som sa naňho.
„Ahoj, i ja,“ úsmev mi
opätoval.
mám iste podozrenie s kým sa stretla :) ale píš dalej som zvedavá :)
OdpovedaťOdstrániť